Keby som nemal skúsenosť s politikou, jej fungovaním a princípmi, možno by sa medzi slovenskými politikmi ešte našiel niekto, komu by som mohol naivne dôverovať a myslieť si, že mu ide o verejné blaho. Problém je, že ja už neverím ŽIADNEMU slovenskému politikovi. Ani nie tak kvôli ľuďom, ale kvôli princípu a systému.
Som presvedčený, že politikovi ako takému ide predovšetkým o seba. Či už o tom vie alebo nevie, dokonca, či to sám chce alebo nechce. Pretože systém je nastavený tak, že do vrcholovej politiky (nielen) na Slovensku sa dostane len ten, kto má dosť silné a výrazné EGO. A už ste videli, aby nejaké EGO skutočne myslelo na druhých ? :-)))
Ak má totiž EGO pocit, že myslí na druhých, tak je to sebaklam, pretože ego myslí jedine v súradniciach toho, čo je správne a dobré pre neho. Či už sú to prachy, alebo iné výhody alebo je to pocit moci, ovládania a manipulovania alebo dokonca potreba uznania, stále je tu prítomné EGO. Či je to snaha vyzerať dobre a poctivo v očiach druhých alebo dokonca v očiach vlastných (!) - stále je to, priatelia, to isté EGO.
V tej našej, slovenskej politike už EGO napáchalo mnoho škody. Nie preto, že vôbec JE, ale preto, že je v takom stave, v akom je. Politika samotná je totiž principiálne prejavom samotného EGA, t.j. bolo to ľudské EGO, ktoré stvorilo politiku ako takú. Ale to už je príliš veľa filozofie do tohto psychologického a spoločenského problému. Isté je, že autorom všetkých rozhodnutí v slovenskej politike je EGO. Som presvedčený, že hlavne kvôli svojmu EGU politik s niečím súhlasí alebo nesúhlasí, niečo robí alebo niečo nerobí. Stav jeho ega je stavom jeho politiky.
Suma sumarum: ak chcete zmeniť charakter (nielen) slovenskej politiky, kultivujte EGO, svoje vlastné EGO, aby sa postupne zmenili hodnoty a spolu s nimi aj kritériá na politika ako takého. Samozrejme, neznamená to, že do politiky už potom nepôjdu egoisti, ale že sa zmení samotná povaha egoizmu. Lebo egoizmus a politika je jedno a to isté.
Politika a ľudské ego sú totiž nerozlučne zviazané. Princípy a systém toho, čo nazývame politikou sa konštituoval na silách, ktoré psychológovia nazývajú egom. Snaha presadiť to svoje je totiž principiálnym prejavom tej časti ľudskej osobnosti, ktorá sa stará o presadenie a upevnenie vlastných vzorcov myslenia a správania, vlastných hodnôt, svetonázoru a iných kódov, tvoriacich psychiku človeka. Stav a kvalita ľudského ega v tej ktorej spoločnosti je zároveň stavom a kvalitou tých spoločenských prejavov a fukcií, ako je politika.
Povedz mi, akých máš politikov vo svojej krajine a ja ti poviem, kto si. Známa axioma iste platí aj v tomto prípade. A platí aj Nietzscheho výrok, že máme vždy len to, čo si zaslúžime. Ego je možné kultivovať jedine z vyšších zdrojov ľudskej duše, z nášho pravého ja, zo samotného základu toho, čím skutočne sme. Ale to už je téma výchovy a sebavýchovy, učenia a učenia sa, je to téma viery a osobnej slobody.