Symbolika kruhu a štyroch živlov v hermetizme

Autor: Róbert Adamec | 10.7.2013 o 12:11 | (upravené 10.7.2013 o 13:27) Karma článku: 3,49 | Prečítané:  978x

Život je skutočne živý - to je základné poznanie hermetizmu, ktorého výrazom je panteizmus - presvedčenie, že príroda je viditeľným prejavom Božieho bytia. Univerzum je živým organizmom a jeho princípy a zákonitosti sú prejavom Božej povahy a charakteru.  Štúdiom prírodnej symboliky sa hermetizmus usiluje porozumieť životu, t.j. samotnému Bohu. Na základe tohto poznania si hermetik vytvára svoj životný štýl. Jeho cieľom je "mier s Bohom", harmonický život, naplnený zmyslom.

Prastará symbolika kruhu a štyroch živlov je prítomná takmer v každej kultúre, či náboženstve. Je teda pochopiteľné, že hermetizmus, ktorý usiluje o univerzálne pochopenie života na základe štúdia metafyzických procesov v prírode a jeho analógií (podobností) vo viditeľnej sfére zmyslovej reality túto symboliku prijal ako výraz rozvoja samotného života. Život je skutočne živý – to je základné poznanie hermetizmu, ktorého výrazom je panteizmus – presvedčenie, že príroda je viditeľným prejavom Božieho bytia. Univerzum je živým organizmom a jeho princípy a zákonitosti sú prejavom Božej povahy a charakteru. Poznaním prírody teda hermetizmus chce poznať Božie bytie a Jeho základný étos. Mágovia (t.j. študenti hermetizmu) sa preto od nepamäti usilovali žiť v súlade s prírodou. Takýto životný štýl totiž človeku prináša „mier s Bohom“, t.j. harmonický život, naplnený zmyslom, opravdovosťou a slobodou. A práve symbolika kruhu a štyroch živlov zjavuje povahu tejto univerzálnej harmónie Božieho bytia, ktorého vnútorným „mechanizmom“ je cyklický vývoj.

Cesta, ktorá symbolizuje proces rastu a dozrievania nie je v hermetizme iba cestou lineárnou, tvorí imaginárny kruh. Tento kruhový pohyb zrkadlí samotný život v prírode. Od kruhových dráh subatomárnych častíc, až po kruhové dráhy planét, od prírodných cyklov v podobe striedania ročných období, až po cyklicky sa opakujúce obdobia v ľudských dejinách. Každý pomyselný bod v kruhu je zároveň počiatkom i koncom, je totožnosťou prvého i posledného. Kruh je teda symbolom jednoty všetkého so všetkým. Kruhová cesta tak predstavuje proces zjednotenia. Na takejto ceste večnosť odovzdáva svoju kvalitu času, univerzalita posväcuje konkrétne a ľudské vedomie poznáva svoju previazanosť s kozmickým vedomím. Kruhová cesta je pre hermetikov symbolom toho, že ľudská existencia má svoju pravú identitu (totožnosť) v Božom bytí.

Na rozdiel od lineárnej cesty, ktorá tvorí priamku bez konečného cieľa – cesta v kruhu má paradoxne absolútny zmysel. Pretože nejde len o to, že počiatok a koniec tvoria jednotu. V kruhu je každý koniec zároveň novým počiatkom. Staré sa stáva novým a naopak – každý exodus je zároveň návratom do zasľúbenej zeme. Kruh teda nie je symbolom statickej jednoty, ale jednoty dynamickej, jednoty v pohybe. Kruh je symbolom života, ktorý sa neustále obnovuje. Ale práve tým, že sa obnovuje kruhovým pohybom, rozvíja sa a zdokonaľuje. Je to ako pri striedaní ľudských generácií: starí odovzdávajú svoje skúsenosti mladým – tí, ktorí odchádzajú predávajú svoje poznanie prichádzajúcim. Nové generácie tak nemusia začínať od nuly. Rovnako je tomu v celej prírode, všetko rastie, vesmír sa rozpína, život sa rozvíja. Kruh nás teda upomína na tvorivú, neustále sa rozvíjajúcu jednotu v bytí.

Štyri živly zase symbolizujú, akým spôsobom sa táto jednota v bytí uskutočňuje. Oheň, vzduch, voda a zem sú v hermetizme symboly štyroch základných princípov bytia samotného. Oheň symbolizuje absolútny prazáklad. Predstavuje Vôľu, ktorá je vnútornou kvalitou všetkého. Kde niet vôle, tam sa nič neuskutoční. Človek teda musí skutočne chcieť, aby sa mohol zdokonaľovať a vytvoriť so seba niečo kvalitatívne vyššie. A tak ako sa nad plameňom ohňa víri vzduch, tak z Vôľe vychádza Myseľ. Znamená to, že človek, ktorý sa chce zdokonaľovať, musí myslieť. Pretože kto myslí, ten skutočne tvorí – je teda zároveň ako voda, z ktorej povstal biologický život. Živel vody je symbolom Citu, emocionality, skrze ktorú sa všetko uskutočňuje. Súčasná psychológia považuje emóciu za najzákladnejšieho nositeľa informácie. Čím intenzívnejší pocit sme z niečoho mali, tým skôr si to zapamätáme. A pamäť (individuálna, aj kolektívna) je základom pre všetky existujúce a rozvíjajúce sa systémy. Naša emocionalita, ktorá je výsledkom vôle a myslenia dáva impulzy k tomu, aby sme dosiahli svoj cieľ – rozvíjali sa a uskutočňovali svoju dokonalosť. Tú zase predstavuje živel zeme. Je to symbol Vedomia, ktorého kvalita je výsledkom vyváženosti vôle, rozumu a citu.

Dokonalosť nám však nie je a nemôže byť automaticky daná. Dokonalosť je niečo, o čo sa treba vedome usilovať vôľou a myslením, teda Duchom. Keby nám dokonalosť bola automaticky daná, ani by sme ju nevnímali ako dokonalosť. Teda ani Duša ako emocionalita a vedomie by nevedela, čo má s pomocou Ducha uskutočňovať. Akoby práve toto bolo jedným z prejavov dokonalosti – že je neustále pred nami, že sa nám dáva poznať ako náš cieľ. Na druhej strane – keby dokonalosť istým spôsobom neexistovala už tu a teraz, tiež by sme o nej nevedeli. Nemali by sme ani pojem dokonalosti. Ako hovorí filozof Friedrich Nietzsche: pre čo v ľudskom svete nemáme slovo, to akoby ani neexistovalo. Mohli by sme dokonalosť vôbec vnímať ako cieľ našej cesty, keby nám zároveň v istom zmysle už nebola daná? Dokonalosť je teda pojem paradoxný. Dokonalosť existuje už tu a teraz ako možnosť dokonalosti, ako cesta k nej. Avšak vo svojej skutočnosti je dokonalosť neustále pred nami ako náš cieľ. Jednota cesty a cieľa je symbolom práve tejto jednoty protikladov a jej dokonalým zobrazením je kruh. Inými slovami: sme dokonalí už tým, že sa rozvíjame, že rastieme, že sa zdokonaľujeme. Na tejto ceste zdokonaľovania nám samotná Dokonalosť dáva niečo zo seba. Dostávame ju v potencialite ako základný kapitál, či úvodný vklad, ktorý ďalej rozvíjame a privádzame do existencie. Jedine takto sa možnosť stáva skutočnosťou. Apoštol Pavol hovorí, že kto kráča k Bohu, tomu Boh dáva svojho Ducha ako závdavok, aby sa človek k Nemu mohol zdarne dostať, aby mohol vôjsť do svojho cieľa, ktorým je zjednotenie božského a ľudského. Predpokladom cesty k Bohu je teda Boh sám, práve tak, ako je dokonalosť samotná najzákladnejším predpokladom našej cesty k dokonalosti.

V kresťanstve sa idea dokonalosti zobrazuje veľkolepým obrazom Božieho kráľovstva. Podľa Ježiša Nazaretského je Božie kráľovstvo niečím, čo prichádza, ale zároveň je už tu, medzi nami. Ježiš nás zároveň vyzýva: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský!“ Ako by sme mohli jeho výzvu zobrať vážne, keby dokonalosť bola niečím, čo sa nedá dosiahnuť? Je zaujímavé, že v starej gréčtine, v ktorej sú písané najstaršie rukopisy evanjelií sa dokonalosť vyjadruje slovom „telos“ - cieľ. Ježiš nás teda vyzýva, aby sme kráčali k cieľu, ktorý skutočne existuje. Dokonalosť teda neexistuje len hypoteticky, niekde v diaľavách nekonečna. Cieľ skutočne existuje na konci našej cesty! Pravda, náš cieľ je štartovacou čiarou pre iných. Podobne, ako je koniec pôsobenia svätého Jána Krstiteľa začiatkom pôsobenia Ježiša Krista. Ten podľa evanjelií začínal ako učeník u majstra Krstiteľa a neskôr sa sám stal dokonalým majstrom. A koniec jeho pozemského pôsobenia je zase začiatkom kresťanskej cirkvi, ktorá tiež kráča dejinami k dokonalosti, aby jej koniec posvätil niečo nové. Mám tu na mysli zástupy tých, ktorí sa rozhodli uskutočňovať svoju dokonalosť v nasledovaní Krista, tzn. kráčať po ceste, ktorú Kristus vyšliapal príkladom svojho života a diela. Cieľom tejto cesty je skutočná dokonalosť – bohočlovek, t.j. človek na obraz Boží, presne tak ako bol, podľa Biblie, stvorený už na počiatku. V tomto cieli sa teda posledné stáva prvým a prvé posledným, tvorí imaginárny kruh. Som presvedčený, že tento cieľ musíme prijať ako niečo skutočné, že dokonalosť musíme vnímať ako uskutočniteľnú. Inak by sme svoju cestu nedokázali brať ako cestu, ktorá má zmysel. Nesmieme ju však vnímať ako priamku bez konca, ale ako kruh. Naše napredovanie je zároveň návratom domov, do kráľovstva Božieho bytia, do harmónie s Bohom.

Z istej perspektívy má síce pravdu napríklad aj filozof Fichte, keď dokonalosť chápe predovšetkým ako neustále zdokonaľovanie. Patril však k mysliteľom, ktorí žili v duchovnej atmosfére racionalizmu, keď sa idea rozvoja a pokroku chápala lineárne, ako priamka, nemajúca konečný cieľ. Pokrok sa začal vnímať ako víťazný boj človeka s prírodou, ako vystúpenie z jej kruhov. Ale hermetizmus vždy prízvukoval, že pravá múdrosť spočíva v harmónii človeka s prírodou, veď aj človek sám je príroda. Ľudské úsilie o dokonalosť, áno, aj úsilie ovládnuť svoje vášne, ktoré sú v konečnom dôsledku tiež prírodnými silami sa nemá diať proti prírode, ale v rámci prírody a jej vlastných procesov. Samotná Príroda má totiž živý záujem na tom, aby zo seba vytvárala niečo vyššie.

Ale rozum, o ktorý sa racionalizmus opiera predovšetkým, má svoje limity. Napríklad nedokáže vnímať niečo ako uzavreté, konečné a definitívne. Svoj materiál čerpá najmä zo zmyslov, ktoré vytvárajú v človeku dojem nekonečného pohybu, bezcieľnej nekonečnosti, vytvárajú dojem vesmíru ako neosobného stroja, ktorý proste len tak ide, pracuje a funguje akoby sám od seba. Pre rozum samotný je symbol kruhu skôr symbolom niečoho nezmyselného, čo nemá začiatok ani koniec. Rozum preto musí byť vyvážený srdcom, intuíciou, iracionálnym prvkom nášho bytia, ktoré dokáže idey nielen pojmovo uchopiť, ale predovšetkým afirmatívne, t.j. bezpodmienečne a pozitívne prijať. Musíme mať schopnosť povedať niečomu svoje definitívne „ÁNO a AMEN.“ Toto však rozum samotný nedokáže. Duch, čiže vôľa a myseľ neustále pôsobia, sú akoby vždy na ceste. Ale Duša, t.j. cit a vedomie má záujem na uskutočnení toho, o čo Duch usiluje. Túži sa usadiť, zaujať a prijať konkrétne miesto a označiť ho za cieľ cesty Ducha, ktorý prebýva v Nej. Duch je priamka, udáva smer, ale Duša ho ohýba do kruhu v snahe uskutočniť jeho zámery. Analógie tohto procesu nachádzame všade okolo nás. Muž je symbolom Ducha, túži ísť stále ďalej, posúvať hranice, udávať smer, je stále na ceste. Žena je symbolom Duše – ona dokáže mužovu vôľu ohýbať tak, aby z nej nakoniec naozaj niečo vzišlo. Túži po domove, chce sa usadiť, chce dať mužovi konečný cieľ. Bez ženy by muž neustále blúdil ako bezprízorný. A žene bez muža môže postupne dôjsť energia, entuziazmus, môže sa cítiť vnútorne nenaplnená. Symbolom Ducha sú aj celé národy, ktoré nazývame nomádmi – sú neustále na ceste. Avšak národy, ktoré sa postupne usadili sú symbolmi duše. V tejto súvislosti je zaujímavé, že nomádske národy uctievajú prevažne mužské božstvá, kým v roľníckych národoch pribúdajú božstvá ženské.

Ježiš Kristus ako Syn Boží je tiež symbolom Duše, splodenej Duchom, Hospodinom, ktorého Ježiš vnímal ako Otca v sebe. Nomádskemu Izraelu ponúkol sám seba ako cieľ jeho cesty. A na kríži hovorí: „Dokonané jest!“ Na konci jeho cesty sa teda z priamky stáva kruh, cieľ je dosiahnutý. Na prvý pohľad táto skutočnosť protirečí akejkoľvek predstave, ktorú o dokonalosti väčšinou máme. Ukrižovaný Ježiš predstavuje skôr človeka, ktorý vo svojom snažení stroskotal. Nechce sa nám uveriť, že práve takto by mohla byť dosiahnutá dokonalosť. Rozum samotný by nikdy nepripustil, že prehra môže byť zároveň víťazstvom, že koniec môže byť zároveň novým počiatkom. Rozum samotný nechápe zmysel kruhu. Ale srdce cíti, čo sa v skutočnosti stalo. Srdce chápe zmysel, rozumie pravej povahe Ježišovho diela. Nie náhodou sú to práve ženy, ktoré podľa evanjelií ako prvé uverili Ježišovmu vzkrieseniu. A nie náhodou je symbolická jednota smrti a vzkriesenia k novému životu najvyšším mystériom kruhu v učení hermetizmu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?