Rímskokatolícka cirkev na Slovensku chce dosiahnuť zákaz prebiehajúcej výstavy Ľudské telo – The Human Body Exhibition, na ktorej organizátori vystavujú skutočné telá mŕtvych ľudí. Podľa cirkvi je to hrubé zneváženie a hanobenie mŕtvych ľudských tiel „preparovaných a vystavovaných s cieľom zisku a spôsobom ponižujúcim ľudskú dôstojnosť“. Toľko argument cirkvi, ktorá vyzýva veriacich, aby sa na výstave nezúčastňovali.
Organizátori výstavy zase tvrdia, že „výstava nie je spravená tak, aby pohoršovala. Má skôr vedecký účel, hlavne pre školy, aby si deti vedeli predstaviť, ako ľudské telo funguje.“ Tiež tvrdia, že všetci ľudia pred svojou smrťou súhlasili s tým, aby ich mŕtve telá vypreparovali a vystavili, že s telami zaobchádzajú opatrne a s úctou a po skončení série výstav tieto telá spopolnia a pochovajú. (Citované z článku SME „Cirkev chce zákaz výstavy tiel“, 8.10.2012).
Nemyslím, že si organizátori výstavy neuvedomujú etickú závažnosť svojho počinu a tiež si nemyslím, že by sa s vystavovanými telami z ich strany zaobchádzalo s neúctou. Rovnako si nemyslím, že by cirkev mala takéto výstavy zakazovať, pretože represívne metódy, ku ktorým siaha sú už dávno kontraproduktívnym prežitkom.
Otázkou etickej a psychologickej primeranosti tejto výstavy a jej reklamy sa však zaoberám vždy, keď cestujem MHD a okolo mňa sa mihajú obrovské bilboardy, propagujúce túto výstavu. Keby som bol patológ, ktorý často prichádza do styku s mŕtvymi telami, možno by mi to vôbec nevadilo. Ale patológom nie som. Keby som bol medik, ktorý študuje ľudské telo, tiež by som mal po ruke nejakú racionalizáciu a tieto bilboardy by mi nevadili. Ale medikom tiež nie som. Mimochodom, koľko patológov a medikov cestuje mestskou hromadnou dopravou?
Priznám sa vám – cítim veľký nepokoj z týchto bilboardov. A to som už v živote čo-to videl. Nie je to o tom, že by tieto bilboardy boli niečím pohoršujúce. Práveže je to vkusne urobené grafické dielko. Pre mňa sú však strašné! Nie tým, čo na nich vidieť, ale tým čo na nich nevidieť – ten pocit, že na fotke je skutočne mŕtvy človek. Je to pocit, že toto je obraz naozajstnej smrti (?).
Iste, vo filmoch nám dennodenne servírujú smrť na tisíc spôsobov od výmyslu sveta. Ale všetci vieme, že je to len „akože“. Naše vedomie je viac menej pokojné, lebo má skúsenosť s virtualitou televízie a filmu – nie je to naozaj, je to len simulácia, klamanie zmyslov. Ale z bilboardu spomínanej výstavy vniká do môjho vedomia niečo celkom iné. To nie je simulacrum? Je to naozaj? Moje vedomie okamžite zbystrí, všetky zmysly sa dostávajú po stavu krajného vypätia. To je príroda vo mne! To je ľudská psychika! To sú milióny rokov evolúcie v človeku. Keď sa človek naozaj stretne so smrťou, jeho organizmus okamžite prepína do režimu najvyššej pohotovosti. Vedomie sa rozšíri, duša sa rozruší – ľudský organizmus sa odrazu začne správať ako v časoch vojny, či hladomoru.
Nech už je výstava motivovaná akokoľvek a nech cirkev používa akékoľvek argumenty, jedno je neodškriepiteľné – v človeku existujú procesy a prírodné zákony, ktoré by sme nemali veľmi provokovať. Pretože sa môže stať, že „zobudíme draka“ a potom to môže byť veľký problém.
Naša súčasná kultúra je však natoľko zahltená rôznymi podnetmi, ktoré donedávna boli tabu, že nám už nič simulované nepríde strašné. Pri najhorších hororoch zívame. Musíme preto siahať až za hranice simulácií. Potrebujeme vzrušenie. Za týmito hranicami si však naše vedomie už nebude vedieť povedať „kľud, je to len akože...“ Uvedomujeme si to? Neotvárame tak trochu akúsi verziu Pandorinej skrinky?
O tom to je, milí priatelia, tá výstava by sa dala urobiť aj úplne inak. Pomocou najnovších materiálov a technológií by sme dnes dokázali vyrobiť také realistické repliky ľudského organizmu, že by boli na nerozoznanie od skutočného ľudského organizmu. Taká výstava by dokonca mohla byť stálou expozíciou a celkom by odpadli všetky závažné etické problémy. Ibaže by to bolo len akože... a to je diagnóza našej doby.
