Keď príde Boh

Autor: Róbert Adamec | 26.6.2012 o 15:19 | (upravené 26.6.2012 o 15:29) Karma článku: 6,76 | Prečítané:  1153x

Skutočný Boh je temný pre tých, ktorí Ho skutočne nepoznajú, hoci by čítali Bibliu a každý deň chodili do kostola. Boh sa zjaví len ľuďom, ktorí sú skutočne pripravení na zmenu perspektívy. Naša západná civilizácia je jedinou civilizáciou v dejinách, ktorá nijak zvlášť nepripravuje človeka na získanie skúsenosti s Bohom.

 

Pre archaického človeka nebol svet definovaný len tým, ako ho vnímal zmyslami. Mal aj inú, snovú podobu. Tú archaický človek považoval za rovnako reálnu. V spánku zažíval príbehy a vnímal obrazy, v ktorých jeho život pokračoval. V snoch sa mu navyše odkývala iná imaginácia, než tá, ktorú mu poskytovalo päť zmyslov. V sne bolo možné doslova všetko. Navyše, tieto „iné stavy vedomia“ sa človeku bežne diali aj počas dňa, dokonca si ich dokázal kedykoľvek vyvolať. Moderný racionalizmus vykázal snové obrazy do oblasti ilúzií. U prírodných národov by však tento racionalistický názor neobstál. Prírodné národy poznali prepojenosť snových obrazov so skutočnosťou. Sny a vízie sa človeku plnia podľa pravidiel, ktoré poznali už šamani pred tisícročiami.

Dnes tieto zákonitosti odkrýva moderná psychológia. Ani v exaktných vedách sa už tieto fenomény nevnímajú tak jednoznačne ako kedysi. Napríklad kvantová fyzika už dávno hovorí o tom, že tzv. hmotný svet v skutočnosti vôbec neexistuje. Ide o štruktúry energií. To, čo voláme hmotným svetom je len obraz v našej hlave, ktorý je výsledkom pôsobenia zmyslov. Aj my sami sme vlastne rovnakou energetickou štruktúrou. Zmysly (ktoré sú tiež výsledkom pôsobenia energií) nám teda poskytujú istý obraz skutočnosti, ktorú tiež vnímame aj počas spánku alebo vo víziách, len iným spôsobom. Archaický človek rozumel snom a extatickým víziám omnoho prirodzenejšie, než človek súčasný. Pokladal ich za reč samotnej prírody. Život preto vnímal ako skutočne živý, ako život s veľkým „Ž“. Nepotreboval výsledky kvantovej fyziky, aby cítil, že hmotný svet (zmyslová skutočnosť) je len vonkajšou podobou fenoménu života. Za týmto vonkajškom intuitívne vnímal skryté sily, ktoré svojim pôsobením vytvárajú princípy a zákony, na ktorých hmotný svet stojí. V pozadí sveta fyzického pociťoval niečo vyššie a veril, že príroda je niečo viac, než sa na prvý pohľad zdá.

Nebol to len prázdny pocit. Viera totiž nevzniká len tak! Na jej začiatku nie je žiadny výmysel, ktorému sa potom naivne „verí“ - práve toto sú naivné táraniny moderných racionalistov. Rozum má síce v živote človeka svoje dôležité miesto, ale niektoré veci jednoducho nedokáže zachytiť. Na to treba skúsenosť! A práve o to ide aj v prípade skutočnej viery. Na jej začiatku je skúsenosť, hlboká skúsenosť niečoho, čo nás presahuje. Na počiatku viery je prejavenie sa božského, teda manifestácia istej kvality života, ktorú človek dosiaľ nevnímal a ktorá bola pre neho skrytá. Keď to však človek zažije, už nikdy nič nebude také, aké bolo predtým. Človek odrazu pocíti, že „všetko je inak“ a začne od základu prehodnocovať svoje hodnoty. Deje sa to samovoľne, vlastne už tým, že človek nadobudne skúsenosť. Táto skúsenosť však neprichádza len tak, človek na ňu musí byť pripravený predošlými životnými skúsenosťami. Pokiaľ ich nezíska alebo nespracuje správne, skúsenosť (s veľkým „S“) nepríde a človek zostane akoby nevedomý. Môže mať tituly, postavenie, rozum za tisíc iných, duševne však zostane na základnej úrovni.

Naša západná civilizácia je jedinou civilizáciou v dejinách, ktorá nijak zvlášť nepripravuje človeka na získanie tejto skúsenosti. V mystike sa táto skúsenosť nazýva zasvätením. Pre väčšinu duchovnejších kultúr sme preto barbarmi. Iniciačné (zasväcovacie) rituály sú u nás doménou hlavne neverejných rádov ako sú slobodomurári, rosekruciáni a pod. Kresťanská cirkev však tiež disponuje iniciačnými nástrojmi ako je krst svätý, birmovka, či konfirmácia. Má tiež eucharistiu, ktorá je veľmi silným prostriedkom zasvätenia vyššieho rádu. Avšak viera sa tu konvenčne chápe len ako morálka a ideologické presvedčenie. Ľudia tak poväčšine nedokážu osobne a do hĺbky precítiť a prežívať tieto rituály správnym spôsobom a nesmerujú tak ku skutočnému, bytostnému a živému vzťahu s Bohom. Cirkev sa totiž príliš dlho starala hlavne o politiku, mala mocenské záujmy a starostlivosť o dušu človeka ponechala častokrát nekompetentným kňazom. Dnes je situácia samozrejme omnoho lepšia, viera sa však stále chápe hlavne ideologicky. Zažívame aj úpadok folklóru, ktorý poznal množstvo iniciačných rituálov, ktoré sprostredkúvali človeku živý kontakt s prírodou. Súčasný človek preto nerastie a nerozvíja sa tak ako by mal. Osobnosť človeka sa totiž musí najprv rozvinúť do takej miery, aby mohla (1) pociťovať kvalitu a rozlišovať ju od kvantity (2) plne rozvinúť vedomie vlastnej subjektivity a začať ju odlišovať od objektivity, (3) pocítiť svoju vlastnú individualitu ako niečo relatívne (4) objaviť v sebe podvedomé sily (vášne), ktoré formujú osobnosť a naučiť sa ich do istej miery ovládať.

Až potom to príde – človek v istej chvíli pocíti, že je súčasťou niečoho nekonečne hlbšieho a vyššieho. To „niečo“ nie je od neho oddelené. V istom zmysle je človek s týmto „niečím“ úplne zjednotený, ale zároveň ho to nekonečne presahuje. A hlavne – to „niečo“ je ŽIVÉ, tak živé, že ani živšie nemôže byť. Prejavuje sa akoby vlastným vedomím, mysľou a samostatnou vôľou. Preto je to skôr Niekto ako niečo. Iné vysvetlenie na tento fenomén človek jednoducho nemá. Cíti, že ten Niekto je všetkým a zároveň má črty osoby alebo osobnosti. Zjavenie je väčšinou pociťované „mimo“ vedomia, je však s vedomím úplne zviazané. Existuje akoby vo vnútri i vonku. Videnie nemusí byť vždy jasné, ale človek pociťuje, že Zjavenie je v bytostnom vzťahu s jeho vlastným JA. Toto JA je však nekonečne vyššie a dokonalejšie, akoby bolo jediným JA na celom svete a celý svet bol v Ňom obsiahnutý. Pocit skutočnej existencie tohto JA je v okamihu zjavenia absolútne jasný. JA skutočne JE – to je najzákladnejší pocit, sprevádzajúci Zjavenie. Ten, kto Zjavenie naozaj zažije plne rozumie biblickému textu, v ktorom sa Boh predstavil Mojžišovi ako „JA SOM“ (hebrejsky: Ehje, ašér ehje). Pravdaže, človek intuitívne chápe, že podoba, v ktorej sa mu JA zjavuje je relatívna a odráža jeho schopnosti a možnosti chápania, dobre vie, že v skutočnosti je podstata tohto JA absolútne nepredstaviteľná. Preto zvykneme hovoriť, že mystická skúsenosť sa nedá vyjadriť slovami. Opísať ju síce môžeme, ale to, čo je na tejto skúsenosti mimo akéhokoľvek dosahu ľudských slov je práve tá absolútnosť, ktorú človek pociťuje počas zjavenia.

Nejde však iba o formu, tá môže byť od človeka k človeku rôzna. Ale pocity z tohto zjavenia – to je niečo univerzálne. Predovšetkým už celkový pocit, ktorý človeku z prvého zjavenia zostane navždy ovplyvní jeho smerovanie a celkové vnímanie života. A to z jednoduchého dôvodu – tento zážitok je tak zásadný, že človek nemôže inak, než všetko prehodnotiť. Zjavenie však treba kvalitatívne odlíšiť od bežných „tušákov“, videní rôznych duchov, či nedefinovateľných strachov, že v našej blízkosti niekto je a pod. Sú to väčšinou (ale nie vždy!) pocity negatívne, temné a človeku, ktorý v týchto veciach nie je zbehlý nedávajú do života nič viac, než len strach a nevysvetliteľné obavy. Ale zjavenie, o ktorom hovorím je ako slnko, doprevádza ho zvláštny stav vyjasnenia všetkého, úplný pocit vyrovnanosti a poznania. A najmä je tu niečo, čo sa s ničím iným nedá zrovnať – OBROVSKÁ LÁSKA. Inak sa to nedá definovať.

V tejto láske je niekoľko momentov: (1) úplné a bezpodmienečné prijatie človeka zo strany tohto Zjavenia (2) zvláštny stav náklonnosti Zjavenia k človeku (3) úplné uvoľnenie napätia, atmosféra hlbokého mieru a bezpečia, často doprevádzaná uistením zo strany Zjavenia, že sa človek nemusí báť (4) oznámenie o udelení rôznych duchovných darov, či dobrých zasľúbení, ktoré sa skôr či neskôr uskutočnia v bežnom živote človeka (5) povolanie k nejakému poslaniu alebo poverenie konkrétnou úlohou, ktoré súvisia s tým, čo človek v srdci vždy túžil robiť. Čiže ide o niečo, čomu sa človek tak poteší, až je z toho dojatý, lebo má pocit, že bol vyslyšaný. V niektorých prípadoch síce tento moment doprevádza aj istý druh neistoty človeka, či na takú úlohu vystačí, ale podľa mojich skúseností toto nie je úplne úprimné (skôr to súvisí s pocitom pochybnosti, či si k Zjaveniu náhodou nedomýšľame niečo špecificky svoje), pretože Zjavenie vždy povolá človeka k tomu, čo tajne túžil uskutočniť, (6) ďalej je tu spravidla uistenie zo strany Zjavenia, že človeku bude vždy pomáhať a že bude pri ňom odteraz až navždy, o čom sa človek vzápätí sám presvedčí, pretože zjavenia sa môžu často opakovať, až sa pozvoľna dostaví stav permanentnej blízkosti a neustálej vzájomnej komunikácie. Tá má niekedy ľahšiu podobu, inokedy je zážitok opäť hlboký. V tomto vzťahu dochádza k vývoju ľudského vedomia, narastaniu viery i poznania. To všetko má však veľmi intímny charakter a cesta nie je vôbec jednoduchá, pretože na nej človek spozná sám seba nielen v tých lepších podobách a bude musieť zvádzať ťažké boje so svojím najväčším nepriateľom – so samým sebou.

Toto je opis základnej skúsenosti skutočnej viery, ktorá nie je len ideológiou, či príslušnosťou k nejakému konkrétnemu vierovyznaniu. Je to univerzálna skúsenosť. Pravda, človek môže tieto veci pochopiť a prijímať iba v zmysle svojich možností a schopností a toho svetonázoru, ktorý už predtým prijal. Znamená to, že kresťan si tieto veci vysvetlí po kresťansky, moslim v zmysle islamu atď. Dokonca ani ateizmus tu nie je prekážkou, samozrejme ten, kto nikdy neveril v Boha sa nestane zo dňa na deň nábožensky založeným človekom. A možno to nie je ani potrebné. Duchovnosť má mnoho podôb práve tak ako má vesmír mnoho hviezd a galaxií. Ako sa píše v Biblii: „Duch vanie, kam chce.“ Dôležitá je samotná skúsenosť ŽIVOSTI ŽIVOTA, prejavenie samotnej podstaty všetkého bytia, po ktorej už človek nikdy nebude taký ako predtým. Na ceste duchovnosti však človek musí prekonať mnoho nesprávnych, či nekriticky prijatých názorov, musí prekročiť mnoho umelých hraníc, konvencií a obmedzení, ktoré sú len ľudskými záležitosťami. Je to preto, lebo vedomie, vôľa, myseľ a emócie tohto človeka sa prehlbujú a tým univerzalizujú. V náboženskom prostredí sa však často stáva, že sa taký človek v očiach konvenčne veriacich ľudí stane akoby outsiderom (klasický prípad Ježiša a mnohých ďalších), pretože už nezapadá do úzkych a často úzkoprsých škatuliek. Mnohí ho dokonca začnú nenávidieť a báť sa ho, pretože v jeho blízkosti pociťujú strach z neznámeho a úzkosť z absolútnej inakosti. Sám apoštol Peter na začiatku prosil Ježiša, aby od neho odišiel. Ježiš sa dokonca mnohým ľuďom javil príliš tajomný, či skôr temný, viacerí si dokonca mysleli, že je posadnutý démonom. Ale to len preto, že sami boli v tme nevedomosti a nemali svetlo poznania. Skutočný Boh je temný pre tých, ktorí Ho skutočne nepoznajú, hoci by čítali Bibliu a každý deň chodili do kostola. Možno práve preto sa zjaví len ľuďom, ktorí sú skutočne pripravení na zmenu perspektívy. Pre ostatných by to bola istá smrť, o čom hovorí aj Biblia. V istom zmysle je to vlastne smrť pre všetkých – smrť starého života a vzkriesenie k životu novému. Len ten, kto sa dokáže takto premeniť môže uvidieť Boha.

Som presvedčený, že idea Boha ako výraz pre skúsenosť „živosti života“ je pre človeka omnoho prirodzenejšia, zmysluplnejšia a dokonca logickejšia, než idea materialistického ateizmu. Ak teda Boha vnímame ako synonymum pre túto skúsenosť, potom treba povedať, že nie je vymyslený, ale predovšetkým pociťovaný, t.j. zjavený. Ideu Boha síce môžeme vnímať na nekonečne mnoho spôsobov, ale toho hlbokého (a pre mnohých dosť desivého!) pocitu, že „je niečo medzi nebom a zemou“, niečo tajomné a nevysvetliteľné, čo nás nekonečne presahuje – tohto pocitu sa normálny, citlivý a vnímavý človek zbaviť nedokáže. Tento hlboko vrytý a nutkavý pocit, ktorý religionista Rudolf Otto nazval „mysterium tremendum et fascinans“ je človeku akoby vrodený. Máme ho všetci, bez rozdielu vyznania, vrátane tých, ktorí na žiadneho Boha neveria. Tento pocit je v nás natoľko aktívny, že človeku spôsobuje potrebu neustále hľadať pravdu, skúmať svet i samého seba, udivovať sa samotnej existencii prírody, jej súladnosti, kráse i sile a mať z toho všetkého nevysvetliteľnú hrôzu a fascináciu zároveň. Práve kvôli tomuto nutkavému pocitu sa človek naozaj vyvíja. Jeho osobnosť sa tak pripravuje na deň D, ktorým je prejavenie sa božského v jeho vedomí.

Práve tento pocit dynamizuje aj vývoj celého ľudského rodu, núti ľudstvo túžiť po poznaní, objavovať zákonitosti univerza a takpovediac prísť veci na kobylku. Čím iným môže byť tento neutíchajúci nutkavý pocit v človeku, než prejavom samotného Života (Prírody) v nás? Akoby sám Život chcel byť človekom spoznaný a pripravuje ho na deň D. Ak tento hlboký pocit V NÁS VŠETKÝCH nehovorí o tom, že Boh skutočne existuje, tak potom sme všetci klamaní samotnou Prírodou! Lenže ak sme klamaní Prírodou, potom Príroda je niečo, čo dokáže klamať a tým dokazuje svoju inteligenciu a úmysel! Potom je skutočne živá, dokáže myslieť a to znamená, že náš pocit, že Život je skutočne živý je naozajstný a dôkazom Božej existencie je už samotná idea Boha! Isteže, idea Boha sa môže vyvíjať. Avšak, nevyvíja sa aj samotná Príroda?

Počas písania tohto textu v mojom duchovnom sluchu rezonovala myšlienka svätého Augustína, tak ju sem napíšem: „Vôbec by nebolo hlúpe a nevhodné, keby sme si pod slovom Boh predstavili sám Život, ktorý všetko oživuje a privádza k oduševnenej existencii.“ Najväčší teológ kresťanskej cirkvi napísal túto myšlienku pred 1600 rokmi. Vyjadruje osobnú skúsenosť s Bohom. Ten, kto túto skúsenosť nemá tomu nemôže rozumieť. Ale predsa o tom treba hovoriť, pretože v ľudskom rode sa odovzdávajú skúsenosti aj pomocou slov, ktoré sú obrazom iného, duchovného Slova. A práve toto duchovné Slovo je na počiatku skutočnej viery, pretože je obsahom spomínanej skúsenosti. Aj slovo „Boh“ má za cieľ predávať skúsenosť a upomína človeka na to, že existuje niečo medzi nebom a zemou. Ale cesta k Zjaveniu a novému životu sa tým len začína.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?