reklama

Cesty v Duši: reinkarnácia a modelové vízie

Minulé životy, paralelné životy, či karmické vzťahy, ktoré sa tiahnu priestorom a časom - je to len vizualizácia, ktorú ľudská psychika ponúka ako modelové riešenie problémov? Alebo ide naozaj o naše skutočné minulé životy, ktoré majú kauzálny alebo typologický vzťah k našim súčasným životom? Teórií je mnoho, nech prehovorí prax.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Minulé životy, paralelné životy, či karmické vzťahy, ktoré sa tiahnu priestorom a časom - je to len vizualizácia, ktorú ľudská psychika ponúka ako modelové riešenie problémov? Alebo ide naozaj o naše skutočné minulé životy, ktoré majú kauzálny alebo typologický vzťah k našim súčasným životom? Na túto otázku si v konečnom dôsledku musí odpovedať každý sám. Je však nevyvrátiteľným faktom, že už celé tisícročia (možno od časov šamanizmu, cca 20 000 rokov pred Kristom) ľudia podnikali cesty do vnútra tzv. Duše sveta, ktorá je všetkým spoločná (tzv. kolektívne nevedomie), aby na tejto ceste našli riešenia svojich súčasných problémov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vo všetkých starých kultúrach sveta existovala viera, že obrazy a príbehy, ktoré Duša sveta človeku počas mystického putovania ponúkne sú kľúčom k sebapoznaniu a skutočnému riešeniu problémov. Šamani, jasnovidci, starovekí kňazi a kňažky podnikali tieto cesty do vnútra „Božích spomienok“ (t.j. Knihy Života, ákášickej kroniky, protonácie atď.) a prosili Boha, aby im cez vízie zjavil veci, ktoré môžu pomôcť ľuďom na ich ceste životom. A že to naozaj funguje dokazuje skutočnosť, že tieto praktiky pretrvali tisícročia! Podľa evolučnej teórie vo svete nepretrvá nič, čo nie je skutočne funkčné a neodpovedá na reálne potreby života. Ak je to tak, potom skúmanie „minulých životov“ je celkom iste jedna z najúspešnejších liečivých praktík, aké ľudstvo kedy objavilo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Náboženstvá, dogmy a ideológie sa menia, ale tieto praktiky zostávajú. Bežne sa vykonávajú aj dnes a pre citlivých a vnímavých ľudí nie je vôbec ťažké sa tieto praktiky naučiť. Stačí len zvládnuť princípy meditácie, byť pozorný, mať empatiu, vôľu a imagináciu, chuť pomôcť druhým alebo len vyriešiť vlastný problém. Ak medzi takýchto ľudí patríte, kľudne si to vyskúšajte. Budete sa čudovať, čo všetko sa o sebe alebo iných ľuďoch dozviete na svojich cestách v Duši sveta. Či sú to skutočne minulé životy alebo niečo iné je podľa mňa vedľajšie. Najdôležitejšie je to, že životné príbehy, či modelové vízie, ktoré vám Duša ochotne poskytne úzko súvisia s podstatou problémov, ktoré máte vy alebo iní ľudia. Je to spravidla tak presné ako skalpel v rukách skúseného chirurga.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vo vízii životného príbehu, ktorý zaznamenáme počas meditácie a tranzu je obsiahnutá nielen diagnostika daného problému, ale už aj samotná terapia! Ide len o to, aby človek tieto vízie zobral osobne, aby ich reflektoval a interpretoval ako symboly vlastného problému. Tak v nich postupne nájde nielen hlboké súvislosti so svojim súčasným životom, ale aj nápovede a pomôcky, ktoré mu týmto spôsobom ponúka jeho vlastné podvedomie. Tak sa človek ocitne akoby vo svojom osobnom mýte. Každá scéna a obraz sa mu stane živým symbolom, ktorému bude intuitívne rozumieť. Práve preto by si mal tieto vízie interpretovať predovšetkým človek, ktorému sú určené. Zásahy zo strany jasnovidca by mali byť minimálne. Ak sa človek postupne vžije do svojho mýtu, jeho srdce porozumie všetkému a človek získa sebapoznanie. Tým sa (často sám od seba!) vyrieši problém, ktorý človeka trápil neraz celé roky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Literatúry o skúmaní minulých životov, či tzv. astrálnom cestovaní je neúrekom, stačí zájsť do kníhkupectva alebo knižnice. Všeobecne sa tento fenomén nazýva aj divináciou, t.j. božským poznaním. A to práve preto, že sa človek počas meditácie ponára do Duše sveta, ktorá mu poskytuje symbolicky pravdivý obraz skutočnosti. Daný problém je totiž niečo ako „energetický kód“, ktorý možno vyhľadať naprieč priestorom a časom. Konfucius to nazýva „semenom“, ktoré božstvo pozná, je uložené v Ňom samom napríklad ako spomienka. Divinačné techniky bežne používal aj Ježiš Nazaretský. Poznáme napríklad príbeh o Samaritánke pri studni, ktorej Ježiš (bez toho, aby ju navonok bližšie poznal) povedal, že muž, s ktorým práve žije nie je jej pravým mužom. Nemyslel to morálne! Ježišove rozpoznanie problému, ktorý mala Samaritánka treba vnímať v tom zmysle, že jej duša je stále nasmerovaná k inému mužovi, než k tomu, s ktorým práve žije. Skrátka, stále miluje iného. Na to mu Samaritánka s údivom odpovedala: „Vidím, že si prorok.“ Človek je schopný skutočnej divinácie len vtedy, ak žije v harmónii so samotným Bohom svojho srdca, je zjednotený so svojím pravým ja. Kresťanstvo v podstate hovorí, že tak by mal žiť každý človek, pretože to je jeho pravá podstata. Inými slovami: každý z nás by mal byť Božím synom a dcérou. Ako Ježiš z Nazaretu.

Netreba sa preto báť slov ako prorok, jasnovidec, čarodej, mág – veď takým by mal byť predovšetkým každý poriadny kňaz, či lekár. Existuje však mnoho teórii o povahe divinácie, ktoré celú vec skôr zahmlievajú, než objasňujú. Nebudem sa preto púšťať do rôznych interpretácii a radšej nechám prehovoriť prax. Z nej človek vždy viac pochopí. V tomto článku teda neponúkam iba teóriu, ale uvediem aj ukážku z vlastnej divinačnej praxe. Želám vám príjemné čítanie, skúmanie, hľadanie a inšpiráciu:

Vážený p. Adamec,

zaujímal by ma Váš názor, resp. rada. Zdá sa mi, ze Ja, v zmysle rozum, vôľa, trpezlivosť a moja Duša nie sú celkom totožné, zohraté spolu na sto percent. To, k čomu som došla je, že časť mojej duše jednoducho nie som schopná ani ovládať, ani transformovať, proste si žije vlastným životom. Nie som si istá, či tým niekomu ubližujem, dúfam, že nie alebo aspoň nie veľmi. Ale možno ubližujem sama sebe, som zmätená. Problémom časti mojej duše je Muž môjho života, láska k nemu (chorobná pripútanost?). Poznala som ho dávno pred manželom a nedá sa mi odstrihnúť ani po 30 rokoch. Vídame sa zriedka, za posledných 20 rokov 4 krát, na pár minút alebo hodín pri obede, káve. Posledných 7 rokov mám sny alebo pocity za bieleho dňa, informovali ma o jeho ohrození života, veľkom strachu alebo zdravotných problémoch. O nás odmieta komunikovať, na otázky podobného typu neodpovedá. Napriek tomu sa mi zdá a sčasti aj viem, že má so mnou asi rovnaký problém ako ja s nim. Máme rodiny, ktoré neplánujeme opustiť. Môj záver pre mňa je, že ho neviem nemilovať a tak to činím neubližovaním a musím sa uspokojit s tichou radosťou. Moji rodičia sú už mŕtvi a moja matka ma posledných 7 rokov v snoch smeruje akoby k nasledovaniu, načúvaniu práve tej časti duše, ktorá ma znepokojuje. Rada by som sa Vás spýtala aj na význam symbolu, ktorý nepriamo súvisí s mojou prvou otázkou. Ide o tri spojené kruhy, mali by symbolizovať nejakú schému šírenia energii rôznych kvalít. S pozdravom, L.M.

Vážená pani L.M.,

Vašim problémom je LÁSKA :-) Uvedomiť si túto skutočnosť je veľmi dobrý začiatok. Druhá vec je trochu problematická. Ide o to, že to PUTO LÁSKY je upevnené s niekým, s kým z mnohých dôvodov nemôžete zdieľať spoločný život. Je to teda láska nenaplnená. Že toto prepojenie tak silno cítite je aj prejavom jej NENAPLNENOSTI. Puto je príliš intenzifikované práve onou veľkou túžbou. A túžba znamená aj istý nedostatok, je prejavom toho, že nie ste v cieli, že postrádate konečný zmysel tohto citu. Skutočnosť, že ste energeticky prepojená na "Muža vášho života" až máte pocit, že prežívate jeho pocity je pre mňa (ako pre mnohých hermetikov) vec skôr samozrejmá ako nezvyčajná. Čiže nad touto skutočnosťou by som sa až tak nevzrušoval. Je známe a bežné, že citliví ľudia s empatiou dokážu byť s inými ľuďmi natoľko prepojení, až ich úplne cítia. Tento fenomén je jednou z kvalít ľudskosti a prezrádza nám čosi o tom, že všetko so všetkým je vo vesmíre navzájom prepojené a vzájomne sa ovplyvňuje. Ja toto všeobjímajúce prepojenie (v súlade s hermetickou tradíciou) nazývam Dušou sveta. Mám pre toto PUTO LÁSKY aj iné mená - napr. Boh, Duch Svätý, Príroda, Tao, Brahma, Život atď. Keby neexistovali tieto prepojenia, nič by nemohlo existovať, neboli by sme ničím. Omnoho viac ľudí má skôr problém s pocitom nedostatku takýchto prepojení, než s pocitom ich prebytku. Áno, aj láska bolí, najmä, keď je nasmerovaná tam, kde sa nemôže vyžiť, rozvinúť a svojim pôsobením niečo pozitívne vytvoriť. Bolo by však veľmi nerozumné toto puto násilne pretrhnúť! To si treba uvedomiť. Nič totiž nie je náhoda. Všetko, čo existuje má svoje opodstatnenie a nejakú poslanie, či zmysel, ktorý by sa mal uskutočniť. To znamená, že všetko, aj toto Vaše puto lásky sa chce dokonať, dôjsť do svojho cieľa. Inými slovami: musí byť Vami prežité, precítené. Svoj kalich si musíte vypiť až do dna. Na konci je spravidla poznanie, hlboká skúsenosť, ktorá človeka kvalitatívne posúva vyššie, často bližšie k Bohu. Preto som ako prvý krok Vašej terapie zvolil z hermetického hľadiska najlepšiu možnosť, ako budete môcť naplno PREŽIŤ a PRECÍTIŤ toto Vaše dosiaľ nenaplnené puto lásky. Je to možné len tak, že som sa v meditácii ponoril práve do tejto (nám všetkým spoločnej) Duše sveta a napojený na Vašu energetickú a karmickú štruktúru som sa pokúsil vyhľadať jeden z Vašich "minulých životov". Naše minulé životy majú oproti tým "súčasným životom" jednu výhodu - z hľadiska našej konkrétnej pozície v časopriestore sú už ukončené. To znamená, že sa nám v nich ponúka modelový príklad toho, ako boli vyriešené (alebo nevyriešené!) naše typické problémy, ktoré si reinkarnačne nesieme so sebou. Môžme sa z nich teda poučiť. A nielen to. Môžme svoje súčasné problémy prežiť tak, akoby už boli naplnené alebo vyriešené. Ak v reinkarnáciu neveríte, nevadí, môžte to vnímať ako "modelovú víziu", ktorú Vám ponúka samotná Duša sveta podobným spôsobom ako sa k Vám prihovára v snoch. Skôr, než si prečítate záznam vízie o Vašom minulom živote mi ešte dovoľte upozorniť Vás na niekoľko dôležitých vecí. Pri meditáciách o minulých životoch vždy dávam dôraz na skúmanie detailov. Aj keď sa Vám to pri čítaní záznamu bude zdať zbytočné, postupne zistíte, že všetko, od farby, až po pohľady a pohyby má pre riešenie Vášho problému veľmi dôležitý symbolický význam. Nič nie je náhoda, vrátane "nechcených" asociácií, ktoré do vízií vplietol samotný vizionár. Aj keď som sa maximálne snažil nevstupovať svojou špecifickou vôľou do získaných obrazov, vylúčiť sa to nikdy nedá. Veď samotná vízia je zároveň tvorivým aktom vôle a imaginácie. Takýto materiál, čerpaný z Duše sveta (kolektívneho nevedomia) je však spravidla úplne presným (symbolicky presným!) výkladom daného problému a obsahuje aj skryté nápovede, či rovno aj terapiu. Je to možné takým spôsobom, že sa človek postupne vcíti do vízie svojho problému a ona sa mu stáva osobným mýtom, v ktorom rozpoznáva samého seba v rôznych situáciách. Tie potom akoby ožili energiou súčasného života človeka. A keďže vízia obsahuje aj riešenie problému zo života minulého, človek sa podvedome naformátuje do tohto režimu a jeho situácia sa často vyrieši "sama od seba", vnútorným logom (smerovaním) tohto minulého riešenia. Vízia je teda zároveň magickým aktom, ktorý má moc zmeniť naše životy v súlade so smerovaním samotnej Duše sveta. Tak teda pozorne vnímajte, preciťujte, vžite sa "ešte raz" do svojich minulých dejov, hľadajte významy jednotlivých obrazov a ich súvislosti so súčasným stavom vecí. Tento výklad môžete plne pochopiť a precítiť len Vy sama, je určený predovšetkým Vám. S pozdravom a želaním hlbokého vnútorného mieru, Róbert Adamec.

Vízia pre pani L.M.:

Ocitol som sa asi tri metre nad veľkou cestou uprostred mesta. Od začiatku som mal povedomie o tom, že som v Chicagu, na začiatku tridsiatych rokov 20. storočia. Veľký bulvár, lemovaný vysokými domami, množstvo ľudí na chodníkoch, v strede široká cesta, po ktorej plynie hustá automobilová premávka oboma smermi. Je tu mnoho taxíkov s čiernymi strechami. Moje vedomie sa premiestňuje do jedného z nich, ktorý mieri k menej rušnej ulici, ale ide stále rovno. Na zadnom sedadle sedí žena, má oblečený zelenkavý kostým hrubšej látky so zlatými gombíkmi, úzku dlhú sukňu tej istej látky, čierne lakované topánky na stredne vysokom podpätku, čierne kožené rukavice. Pod rukami na lone mierne naľavo má položenú kabelku z čiernej koženky so zlatou sponou, na hlave čierny klobúk s dosť širokou strieškou. Klobúk je mierne šikmo položený na hlave, malá čierna sieťka, čiastočne zakrývajúca tvár a ledabolo vysunutá na striešku klobúka. Žena je celkom pekná, kučeravé polodlhé blond vlasy, asi prifarbené, pretože sú žlté až do zlatista. Má okolo štyridsiatky alebo niečo málo po styridsiatke. Pekné zelené, ale trochu prísne oči bez záujmu pozerajú cez ľavé zadné okno taxíka, červený rúž, dosť napudrovaná tvár, lebo je úplne hladká ako vyretušovaná.

O tejto žene mám celý čas vedomosť, že je umelkyňa, ale nie slávna. Je to barová alebo kabaretná speváčka v jednej z mnohých chicagskych kaviarní. Živí sa tak už dosť dlho, má svoje maniere, ale len primerané svojej profesii. Nie je namyslená, skôr zamyslená. Svoje zamestnanie kedysi zbožňovala, ale dnes ju to už nudí, niekedy až otravuje, ide jej len o zárobok, ktorý nie je veľmi vysoký. O sebe má dobrú mienku, je sebavedomá, ale nie je pyšná, je dosť citlivá, ale rokmi sa to naučila skrývať. K ľuďom nie je prísna, skôr si drží profesionálny a mierne neosobný odstup. Jej meno nepoznám, ale som si istý, že je to žena, ktorú mentálne identifikujem s vami.

Obraz sa posunul. Taxík zastavuje na jednej z ulíc, ktorá nie je až taká zaľudnená, ale stále sme asi blízko centra Chicaga, pretože sú tu po oboch stranách dosť vysoké domy. Asi osemposchodové alebo desaťposchodové. Žena zaplatí taxikárovi bez slova, takmer sa na neho ani nepozrie, on povie dve krátke slová, ktorým nerozumiem. Žena si otvorí sama, vystupuje a kráča k jednému z domov. Pred vstupom sa mierne poobzerá, ale v okolí takmer nikto nie je. Vstupuje do domu, vojde do výťahu, zasunie za sebou mrežové dvere a pomaly vystupuje na najvyššie poschodie. Potom ešte jedno poschodie prejde po schodoch, asi sa nachádzame v podkroví domu alebo tesne pod ním. Sú tu troje dverí, žena zaklope na stredné dvere, takmer okamžite sa odchýlia. Vidím muža v stredných rokoch s tmavohnedými vlasmi a miernymi bokombradami, uhrančivé tmavé oči, hustejšie obočie. V mladosti bol určite celkom pekný charizmatický muž, ale teraz má okolo 55-57 rokov, takmer o 15 rokov viac ako žena. Oblečený je do akéhosi lesklého vzorovaného domáceho plášťu alebo županu, ale pod ním je nahodený celkom elegantne - krémová košeľa, hnedá kravata, tesilové nohavice, papuče. Na ruke nosí veľké hodinky, má hnedé fúziky, ale bez brady. Mentálne ho okamžite identifikujem ako „Muža vášho života“.

Po krátkom pozdrave žena vstupuje do bytu s mierne sklonenou hlavou a v takmer nebadateľnom predklone, kabelku drží tesne pod ľavou pazuchou. Chlapík sa ešte pozrie dolu na schody, asi zisťuje, či ženu nikto nevidel a potom jemne zatvára dvere. Obraz sa hneď posunul, moje vedomie sa plynule presunulo do vnútra bytu za ženou a mužom. Byt nie je veľký, ale celkom útulný. Na stenách sú akési krémové kvietkované tapety, na stenách visia veľké kyvadlové hodiny (dosť starožitnosť), množstvo obrazov a fotografií. Celý byt je vlastne dosť preplnený rôznymi vecami. Pri bližšom skúmaní zisťujem, že sú to kúzelnícke rekvizity! Okamžite získavam životný pocit onoho muža, cítim s ním, ale vidím ho zvonka. Je to kúzelník z nejakého varieté, ale mám vedomosť, že už najmenej 20 rokov aktívne nevystupuje. Stále sa však cíti byť kúzelníkom. Žije vo svojom svete, cítim melanchóliu a veľmi živé spomienky. Nemyslí na ženu, ktorá prišla. Myslí na svoju minulosť! Je mentálne úplne ponorený do seba a svojej zašlej slávy. Nebol veľmi slávny, ale nevie na nič iné myslieť iba na to, ako okúzľoval obecenstvo. Nie je namyslený, skôr akoby uviazol vo vlastnej minulosti, svet súčasnosti ho nezaujíma. Žije skromne, lebo nemá vysoké príjmy, žije z úspor alebo nejakej skromnej renty. Ale drží sa a pôsobí dosť noblesne, ale skôr preto, lebo je vnútorne disciplinovaný muž, ktorý sa o svoj zovňajšok nezabúda starať. Zvláštne na staršieho osamelého muža. Svojim spôsobom má v byte poriadok a čisto, aj keď je úžasne preplnený. Sú tu naskladané rôzne trojnožky, veľká skriňa (taká, čo sa prepichuje mečmi), kufre, plné rozličných drobností a rároh, vysoký čierny klobúk, otočený dole dnom, všelijaké reťaze a šatky. Na stole sú rozhodené karty, silne tikajú nástenné hodiny, muž ich má v byte aspoň tri, je tam trochu ťažký vzduch, ale inak byt celkom vonia takou hustou, ale príjemnou arómou, ktorú neviem identifikovať.

Žena si sadá ku stolu, sú v kuchyni alebo čo to je. Možno jedáleň, ale malá. Architektúra bytu je mi cudzia, skôr pôsobí ako dlhá chodba, niekde rozdelená na miestnosti. Muž si sadá vedľa, k druhej hrane stolu. Pijú kávu alebo čaj, rozprávajú sa. Neviem o čom! Ale žena pôsobí znudene, cítim, že odtiaľto ide priamo do práce. Nechce sa jej, radšej by zostala u muža. Ale muž nezdieľa jej pocity, pre neho je to návšteva z jeho minulosti, nemá k nej veľmi silné city, skôr túto návštevu považuje za niečo, po čom sa opäť s chuťou uzavrie do svojho sveta. Zo slušnosti ženu počúva, ale pritom stále spomína. Rád by zvrtol konverzáciu na svoju tému – zašlé časy. V tom okamihu mám pocit, že úplne rozumiem tomuto vzťahu: žena je kúzelníkova bývalá asistentka. Jedna z posledných, mal ich však viacej. Preto ju berie ako „jednu z viacerých“. Mal asistentky, ktorých mal dokonca radšej, lebo táto žena mu pripomína skôr koniec kariéry, keď to už išlo dolu vodou. Bola mladá a celkom pekná, ale on ju nevníma takto, skôr cez svoju profesiu. Možno spolu niečo mali, ale city u muža dávno vyprchali, ak nejaké city vôbec boli, nie som si istý. Mám pocit, že „bolo a už nie je“. Cítim, že muž je alebo bol dosť arogantný a zahľadený do seba, keď bol mladý. Ako populárny a sebavedomý muž, ktorého ženy dosť obletovali. Nebol však sukničkár, to cítim jasne. Nedovolila mu to výchova, silná sebadisciplína a istá elegancia, aj chuť zostať tajomným alebo nezdieľnym. Ale bol v tom aj kus egoizmu. Muž to dávno všetko reflektoval, dnes nie je až tak egoistický, ak nepočítam tú uzavretosť do seba a spokojnosť vystačiť si so sebou samým. Nebol nikdy ženatý, životný štýl mu to nedovolil, ale mal niekoľko vážnejších vzťahov. Táto žena k tým vážnym vzťahom nepatrila!

Ale žena sa tak cíti, ona ho miluje, cítim to z nej veľmi silne! Stále ho miluje, nedokáže ho nemilovať. Muž predstavuje začiatok jej kariéry. Ona pre neho predstavuje koniec kariéry. Pre ňu to bol zážitok, otvorenie brán do sveta šoubiznisu. Bola pekná, mala ponuky, veľa ponúk od iných, začínajúcich aj známejších kúzelníkov. Ale zostala v lokáli, kde spolu začínali. Z nostalgie, z lásky. Najprv si myslela, že sa vráti k vystúpeniam, že budú spolu znovu pracovať. Ale nevrátil sa, ani tam nikdy nevkročil! Žena začala spievať, išlo jej to celkom dobre, ale ďalej sa nedostala. Nechcela. Kariéra ju tešila, ale vždy túžila po kariére s ním. Postupne strácala oduševnenie, dnes ju spievanie nezaujíma, len ním zarába, ale stále sa utieka k predstavám o návrate ich kúzelníckeho dua. Chodí za týmto mužom sporadicky už 20 rokov, pozýva ho na svoje vystúpenia, myslí si, že oživí jeho záujem o vystúpenia. Tvári sa však, že je uvoľnená, že jej akože o nič nejde, len o priateľské gesto. Ale v srdci ho miluje, vždy keď je s ním cíti sa mladá a krásna.

Obraz sa posunul. Muž je akýsi zhovorčivejší. Neviem o čom hovoria, ale viem, že spomínajú. Už rozumiem, prečo je muž živší – je vo svojom živle. Spomínajú na vystúpenia, teraz vidím ich spomienky. Kúzelnícka šou v plnom prúde, lesklé kostýmy, parochne, potlesk publika. Kúzelník ako v tranze, oči upreté do publika, ruky sa pohybujú automaticky a šikovne, všetko ide ako po masle. Práve predvádza číslo s tromi striebornými kruhmi, splieta ich dokopy a rozplieta a nikto nechápe ako to robí. V pozadí za kruhmi vidím jeho asistentku, zbožne pozerá na svojho milovaného a na tie kruhy. Ona sama ho obdivuje, aj keď vie, ako to robí! Obdivuje jeho charizmu, je ním doslova očarená.

Obraz spomienok skončil, som znovu v byte, dvojica pozerá zasnene, každý pred seba, ona dopíja kávu a vracia sa k téme zo súčasnosti. Pozýva ho ako priateľa na svoje večerné vystúpenie. Ako vždy, trochu žensky ho prosí, či prehovára, ale on sa len usmieva pod fúziky a slušne odmieta. Je sklamaná, prehodia ešte pár formálne konverzačných viet a žena vstáva. Odchádza, usmieva sa, ale je sklamaná. On ju slušne s bontónom vyprevádza. Keď vychádza z dverí, ešte sa obzrie, že keby náhodou..., ale rozmyslí si to, má svoju hrdosť, nechce ho tak viditeľne prosiť, všetko mu to vyzvoniť, ako ho celé tie roky beznádejne miluje. Vie, že on vie! Párkrát mu to naznačovala, ale on sa téme šikovne vyhol. Žena odchádza po schodoch, dole k výťahu. Muž za ňou pozerá, kým nezájde za roh, teraz cítim jeho – pomyslí si, že je stále pekná, ale to je všetko. Necíti k nej žiadnu lásku. Cíti skôr súcit, ale vzápätí, ako zatvára dvere, opäť cítim ako sa vracia do svojho mentálneho sveta spomienok – na seba. Je sám so sebou spokojný alebo skôr so svojimi spomienkami na seba. Inak ho nič nezaujíma.

Obraz sa posunul. Žena stojí na malom pódiu v jednom z nočných barov. Je oblečená do čiernych ligotavých šiat. Spieva pomalú, celkom zaujímavú melódiu, ale to len cítim, lebo slová ani hudbu nepočujem. Lokál je poloprázdny. Vyzerá celkom zaujímavo, má presklenú prednú časť. Ale sklenené tabule nie sú veľké, sú vsadené do štvorcových drevených rámov, ktoré tvoria celú prednú časť baru smerom do ulice. Vonku je noc. Niekoľko chodcov prechádza okolo v obidvoch smeroch. Hneď pri vstupe je bar, okolo ktorého sedia ľudia. Hlbšie do vnútra sú okrúhle drevené stoly, pri ktorých sem-tam posedávajú hlúčiky mužov. Zvláštne, že len mužov. Okrem speváčky nevidím žiadnu inú ženu. Za ňou je na malom vyvýšenom pódiu ešte kapela. Dvaja muži, jeden hrá na piane, druhý na veľkú basu. Vzápätí mám pocity ženy. Presnejšie, takmer nemám pocity, pretože je asi duchom neprítomná, spieva pieseň, ktorú vie automaticky a spamäti, ale nejako extra ju neprežíva. Myslí na Neho! V duchu vidí ako ten muž vstupuje do lokálu, srdce jej poskočí, ale vzápätí je ešte smutnejšia, lebo vie, že nepríde. Očami prejde po svojom obecenstve. Niekoľko hlúčikov mužov, ktorí sedia pri okrúhlych stoloch, ale nevenujú jej veľkú pozornosť. Bavia sa medzi sebou. Naľavo sedí osamelý muž, okolo 50-tky, mierna plešinka, popíja drink. Lakťami sa opiera o stôl a civie na ženu. Žena ho z videnia pozná, ten muž chodí na jej vystúpenia dosť často, stále v tom istom hnedom obleku. Vlastne je niečo ako jej jediný tunajší fanúšik. Ostatní si na ňu buď dávno zvykli alebo ich nezaujíma. Žena tohto muža síce registruje, ale len ako jedného z hostí, občas sa na neho pozrie, ale ako profesionálna speváčka, aby si udržala klientelu. Moje vedomie má nutkanie identifikovať tohto muža ako vášho manžela, ale zároveň si nie som istý, či je to naozaj tak. Nepokúšam sa to znásilňovať, lebo sa bojím, aby som do vízie nevniesol príliš veľa špecificky vlastných prvkov.

Žena spieva už dosť dlho, táto časť videnia ma začína aj nudiť. Vzápätí si však uvedomím, že vlastne cítim nudu samotnej speváčky. Žena sa nudí! Odrazu sa chlapík v hnedom obleku, onen fanúšik, zosunie zo stoličky. Je to pre moje vedomie celkom prekvapivé! Najprv som si myslel, že vypil príliš veľa drinkov, ale on vlastne ani nepil alkohol! Nikto tu nepije alkohol, čo je úplne smiešne. Nezosunul sa teda z nejakej ožratosti. Skôr zaspal a sám sa zľakol, keď zkĺzol zo stoličky. Je to dosť nepochopiteľné. Možno je chorý alebo niečo iné. Ale neviem to identifikovať. Vôbec toho muža necítim, iba vidím. Vidím ho stále z perspektívy ženy, speváčky. Okamžite k nemu prišli dvaja chlapíci v kabátoch a čapiciach a vynášajú ho von. Bez vážnejšieho incidentu. Poznajú sa. Žena spieva ďalej, akoby sa nič nestalo.

Odrazu sa otvoria veľké presklené dvere a dnu vojde On! Žena neverí vlastným očiam. On naozaj prišiel! Vzrušená je však evidentne iba ona, nikto z hostí ho nepozná, klientela si na kúzelníka nepamätá. Možno aj preto tento muž už nikde nechodí, pomyslel som si. Ale dnes prišiel. Zo súcitu, cítim to. Sadol si presne na miesto, odkiaľ pred chvíľou odniesli toho nevýrazného chlapíka. Ani sa nevyzliekol z kabáta, ani si nedal nič na pitie. Sadol si a usmieval sa na ženu, očami ju povzbudzoval, aby ešte niečo zaspievala. Žena vzápätí zaspieva najkrajšiu pesničku, akú mala v repertoári. Z duše, len pre neho! Opäť som nepočul slová ani melódiu, len som to cítil. Lokál spozornie, lebo žena asi spievala trochu lepšie, než doteraz. Ale veľké vzrušenie to nakoniec predsa len nespôsobilo. Keď žena dospievala, muž jemne zatlieskal, usmial sa a hneď odišiel! Ani sa nezdržal, iba jednoducho odišiel akoby ani nevedel prečo prišiel. To ženu dostalo. Cítim pocit krivdy alebo zranenia. Chvíľu tam len tak stojí, potom ukončuje vystúpenie a odchádza do šatne. Cestou sa stále rýchlejšie pohybuje, na konci už uteká a začína plakať. Cítim z nej pocit hanby.

V šatni, pred zrkadlom, žena plače veľmi dlho. Plače zo smútku, žiaľu, hanby, má nervy, cíti bezmocnosť. Plače z nostalgie, kvôli svojej naivite, plače preto, lebo má pocit, že milovala niekoho, kto neexistuje. Má pocit, akoby v mužovi milovala svoju vlastnú mladosť, sny, fantázie, svoju nádej. Plače a nadáva svojmu obrazu v zrkadle, cez slzy hľadí smerom k svojmu obrazu a vraví mu, že premrhala celý život láskou k niekomu, o kom ani nevie, kto to vlastne je. A je vôbec tým mužom, ktorého milovala, alebo je to niekto iný? Koho vlastne milovala? Jeho? Alebo len svoju predstavu o ňom? Už za ním nepôjde, jednoducho odišiel, ani bú ani mé. Aspoň zo slušnosti mohol zostať, dvadsať rokov sa srala v tomto lokáli. Pre týchto pár sekúnd? Odmietala ponuky, odmietala kariéru, nevšímala si fanúšikov, muži pre ňu takmer neexistovali. Prečo? Kvôli čomu? Kvôli obrazu vo svojej mysli, ktorý neustále živila iba vlastnými citmi! Ten muž v jej mysli bol odrazu nekonečne iný, než ten, ktorý sa na neho podobal v realite. Žena pocítila nezmyselnosť, dokonca absurditu celej tejto trápnej situácie, vnímam aj smiech cez slzy, ale nevidím (možno umelá asociácia). Žena chce pocítiť prítomnosť, silný pocit prítomnosti, aby mala pocit, že dokáže rozoznať pravdu od lži. Chce pocítiť samú seba, že naozaj existuje. Nasleduje zhnusenosť a únava. A precitnutie. Vraví si, že bola len súčasťou spomienok starého egoistického kúzelníka, ktorý ju zaklial do veľkých strieborných kruhov svojich spomienok.

Žena dlho plakala, lebo mala pocit, že bez týchto fantázií a snov nebude vedieť žiť, že sa ich nedokáže zbaviť, že nedokáže zabudnúť. Veď v tých spomienkach bolo 20 rokov jej života, živorenia, nevšímavosti k čomukoľvek inému. Žena mala odrazu pocit akoby bola jeho posledným číslom, ktoré trvalo 20 rokov. A sama bola zároveň jeho obecenstvom, omámeným jednou veľkou ilúziou. Prečo prišiel na jej vystúpenie? Aby ju zahanbil svojim odchodom? Alebo aby až teraz definitívne odišiel? Čo ak vedel, čo robí? Odrazu začujem (áno, prvýkrát v tejto vízii niečo „fyzicky“ počujem!) jemné klopanie na dvere. Žena vzliká a utiera si oči, vstáva zo stoličky a prechádza k dverám. Tesne pred nimi sa ešte snaží zahladiť stopy po plači, ale to asi nie je možné. Otvára dvere. Pred ňou stojí menší chlapík s plešinkou v hnedom obleku. V ruke drží kyticu červených ruží, v očiach úcta a obdiv. Až teraz si všímam, že chlapík nebol škaredý, bol len trochu menej charizmatický. Bol to onen dlhoročný fanúšik. Ospravedlnil sa za svoju časť dnešného „vystúpenia“, zaševelil niečo o tom, že sa necítil dobre. Nežiadal nič. Žena pocítila niečo ako nápor reality. Povedala si, toto je asi tá prítomnosť, niečo úplne iné, než fikcia, v ktorej žila 20 rokov. Nebolo to bohviečo, pomyslela si, na chvíľu pocítila aj trochu sebaľútosti.

Obraz sa opäť posunul: videl som ako žena so svojim fanúšikom a kyticou červených ruží nastupujú do taxíka s čiernou strechou, ktorý odchádza do chicagskej noci. Cítil som pokročilú hodinu, o chvíľu bude svitať. Koniec videnia.

Pan Adamec,

ďakujem, je to sila, je to presne to tušené a čiastočne nepriznávané. Ozvem sa neskôr, predýchavam. Ďakujem, L.M.

Ďakujem Vám veľmi pekne,

potešili ste ma svojou spontánnou reakciou. Ako som Vám napísal už skôr, rád Vás budem sprevádzať na tomto úseku Vašej cesty. Ale cieľom je, aby ste sa duševne opäť postavili na vlastné nohy. Mojim cieľom vo vzťahu k Vám teda je, aby som už nemusel byť potrebný. Inými slovami, aby ste v sebe objavili vnútorné Svetlo, bytostne sa naň napojili a žili z Neho tak, ako z Neho žijem aj ja. Práve v tom je totiž jadro všetkých duševných a duchovných problémov človeka. Keď človek nežije z vnútorného Svetla, zo svojho pravého Ja (z Boha svojho srdca), tak má stále silnejší pocit, akoby mu v jeho živote unikalo niečo podstatné. Začne robiť stále viac chýb a upínať sa na veci a ľudí zvonka. To mu však nikdy nedokáže nahradiť pravý Zdroj energie života a po čase ho to ešte viac oslabuje. Takto sa ľudia (viac ako je potrebné) upínajú na spomienky, na iných ľudí, napríklad politikov, spevákov, či iné idoly alebo na staré vzťahy, či rôzne ideológie, dogmy, zbierky známok, rôzne činnosti, či dokonca veštkyne a jasnovidcov. Neznamená to, že sa človek nikdy nemôže na nič viazať. Ale z prostriedkov by sa nemali stať ciele. Človek by nikdy nemal v týchto svojich sklonoch a vzťahoch stratiť sám seba alebo svoju podstatnú časť. Nie je to nič ľahké, zachovávať v živote krehkú rovnováhu medzi "Ja - Ty". Všetci robíme chyby, a kto si myslí, že ich nerobí je zrelý na liečbu. Dôležité však je, aby sme vždy vychádzali zo svojho vnútorného Svetla, z vlastnej podstaty, intuície, inštinktov a zdravého rozumu, aby sme načúvali svojim vnútorným signálom, pretože tie nás vždy vedú správnym smerom. Vy sama viete, že v tej vízii, ktorú som Vám popísal je skutočná pravda. To je čiastočne aj moja odpoveď na Váš pocit, že časť svojej duše nedokážete ovládať, že si žije vlastným životom a je niekde úplne inde ako by mala byť. Prastarí šamani by Vám na to povedali, že sa Vaša duša "zatúlala", že sa vymiestnila niekam, kde by nemala byť. Nejde ani tak o to, že vôbec milujete "Muža svojho života", ale že ste časť svojej duše vymiestnila (externalizovala) do niekoho, kto Vám nemôže alebo nechce dať rovnakú spätnú väzbu. Puto lásky sa tak nedokáže realizovať a zostáva nenaplnené. Nie je to nemorálne, to v žiadnom prípade, veď láska nikdy nie je nemorálna! Ale z uvedených dôvodov Vaša duša začala strádať, nedokáže dôjsť do cieľa, ku ktorému už roky smeruje. A to oslabuje nielen Vás, ale aj Vaše okolie. A tak je možno na čase prehodnotiť smerovanie. Prehodnotiť však neznamená so všetkým hneď seknúť, nasilu pretnúť putá, ale predovšetkým najprv tomu všetkému porozumieť. A porozumieť znamená hlavne precítiť, vnútorne prežiť podstatu týchto pút! K tomu Vás vyzýva aj Vaša duša v snoch. Používa na to obraz Vašej matky, s ktorou ste mali pozitívny vzťah dôvery. Veď napokon - tak ako Vaša individuálna duša (a individuálne duše nás všetkých), aj duša Vašej matky je integrálnou súčasťou univerzálnej Duše sveta. Vízia Vášho "minulého života" alebo ak chcete "modelová vízia" Vášho problému, zdá sa, oslovila Vaše city na tom správnom mieste. Nebudem sa púšťať do konkrétnych interpretácií. Chcem len povedať, že v súlade s pradávnou šamanskou tradíciou som sa Vašu "zatúlanú dušu" pokúsil vyhľadať a „priviesť Vám ju späť“. Po Vašej reakcii som si istý, že sa to podarilo a Vy ste v sebe pocítili onen "vnútorný signál", opäť ste sa napojili na svoje pravé Ja (akoby sa znovu spojili drôty elektrického vedenia a žiarovka sa rozsvietila), ktoré Vás postupne nasmeruje k poznaniu pravdy. A pravda Vás oslobodí. Želám Vám harmóniu a hlboký mier v duši. S pozdravom, Róbert Adamec.

PS: Iniciály mena odosielateľky mailu som samozrejme zmenil, tiež som z jej mailu vynechal všetko, čo by mohlo bližšie určiť jej osobu.

Róbert Adamec

Róbert Adamec

Bloger 
  • Počet článkov:  30
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vyštudoval som teológiu. 10 rokov som pracoval ako investigatívny novinár v rôznych televíznych reláciách. V súčasnosti sa venujem problematike rozvoja osobnosti. V roku 2017 som založil Centrum sebapoznania, ktoré som nazval Equilibrium (Rovnováha), kde som lektorom rôznych kurzov, zameraných na sebapoznanie. Hlavne sa však venujem individuálnej duchovnej terapii. Kontakt na mňa: mental.architecture@gmail.com Zoznam autorových rubrík:  TeológiaFilozofiaHermetizmusTarotPoradňaPoézia a prózaReflexieInvestigatívaPolitika - komentáreSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu