Mágia a moderné myslenie

Autor: Róbert Adamec | 1.4.2012 o 10:42 | (upravené 1.4.2012 o 11:23) Karma článku: 4,36 | Prečítané:  1098x

Mágia. Okultný rozmer filozofie, mystérium vysokej teológie. Mágia je stará ako ľudstvo samo. Povstali z nej náboženstvá, civilizácia, aj veľké ríše sveta. Inšpiratívni ľudia v dejinách mali vždy, vedome alebo nevedome, niečo spoločné s tajomstvom mágie, pomocou ktorej sám Život vytvára zo seba niečo vyššie. Mágia je teda aj tajomstvom evolúcie, individuálnej i svetovej. Rozvíja osobnosť človeka a kultivuje jeho svet. Avšak neschopnosť moderného racionalizmu prekročiť materiálnu rovinu skutočnosti obral západnú civilizáciu o hlboké poznanie duchovných úrovní bytia, bez ktorých človek nie je schopný tvoriť zmysel svojho života.


Ja som Možnosť aj Skutočnosť, Ja som Ty a Ty si Ja.“

(Boh môjho srdca, anno christiani 2011)

 

Mágia je typickým prejavom duchovnosti človeka a pokiaľ túto duchovnosť považujeme za súčasť ľudskej prirodzenosti, potom platí, že mágia je stará ako ľudstvo samo. Mnohé artefakty, pochádzajúce z archeologických vykopávok dokazujú, že archaický človek vnímal svet a sám seba viac magicky (posvätne), než pragmaticky (profánne). Akákoľvek ľudská činnosť, od spánku, cez remeslá, až po obchod mala svoje duchovné ukotvenie v podobe mýtu, ktorý zachytával hlboké poznanie, že život ako ho vnímame na materiálnej úrovni má svoj pravý základ v silách, ktoré sú „za“ touto skutočnosťou a ktoré ju tvoria. Slovo mágia znamená moc a odkazuje na poznanie práve týchto síl, ich princípov a na techniky, ktoré s nimi dokážu aktívne spolupracovať. Religionistické bádanie pozoruje, že sa človek od nepamäti snažil tieto skryté sily prírody spoznávať, vstupovať s nimi do živého kontaktu a spolupracovať s nimi pre blaho svojho spoločenstva i seba samého. Pozitivistickí vedci 19. storočia mali tendenciu podceňovať fenomén mágie a vykázali ju na smetisko dejín ako poveru a spôsob myslenia „primitívneho“ človeka. Jedného dňa však budú považovaní za primitívov práve pozitivistickí vedci, pretože súčasné bádania v tejto oblasti hovoria skôr o tom, že mágia je v podstate neustále prítomná v živote človeka. Už len v tom, že vôbec myslí a tvorí. Mágia je totiž fenoménom, neoddeliteľne zviazaným s psychickými štruktúrami človeka a tie zase so štruktúrami prírody samotnej.

Vo všetkých historických náboženstvách, vrátane kresťanstva, sú prítomné zreteľné prvky magického charakteru. Náboženstvá sú totiž postavené na rituáloch, ktoré nie sú ničím iným, než magickým konaním. Mágia je principiálne iba jedna, má však svoje nízke aj vznešené podoby. Podľa rôznych kritérií môžeme mágiu deliť napríklad na čiernu a bielu podľa toho, či ide o deštruktívne (negatívne) alebo konštruktívne (pozitívne) motívy ľudí, ktorí využívajú magické techniky. Podľa mentálnej a vzdelanostnej úrovne adeptov sa mágia môže rozdeľovať podľa stupňov, od ľudového čarodejníctva, ktoré je vo svojich najnižších podobách založené na strachu a poverách, až po tzv. teurgiu, ktorú môžu vykonávať len adepti na vysokej duchovnej úrovni. Podľa psychológa Milana Nakonečného je cieľom teurgie „spiritualizácia osobnosti a života.“ Mágiu však môžeme rozdeľovať aj podľa spôsobu používaných techník – na mentálnu alebo rituálnu. K tej prvej vlastne patrí každý akt viery alebo mentálneho tvorenia, k druhému typu zase akékoľvek praktizovanie kultu a každá ceremónia náboženského i svetského charakteru. Od zasvätenia, akým je napríklad krst svätý, cez sobáš (hoc aj na mestskom úrade), až po pohreb. Tak isto aj rôzne ľudské zvyky, od folklóru, až po pitie čaju o piatej v skutočnosti patria do veľkej rodiny rituálnej mágie. Literatúry o mágii je nepreberné množstvo rovnako ako podôb magickej praxe, ktorá je vo svojej všeobecnosti výrazom duchovnej tvorivosti človeka, jeho schopnosti vojsť do aktívneho vzťahu so svetom, poznávať v ňom princípy a pravidlá, podľa ktorých sa odvíja život a aplikovať túto skúsenosť do vlastných projektov.

Tvorivosťou a kultiváciou sveta je človek podobný Bohu, to je fundamentálna skúsenosť (pochádzajúca práve z výsledkov magickej praxe človeka!), ktorú hlásajú nielen všetky svetové náboženstvá, ale aj rôzne iniciačné spoločnosti a hermetické rády. Je tu však jeden veľký rozdiel. Klasické náboženstvá ľuďom predkladajú dogmatické systémy a vyžadujú bezpodmienečnú vieru v pravdivosť ich špecifických obsahov. Fixujú konkrétno na úkor všeobecných princípov a veriaci tak strácajú možnosť skutočne porozumieť univerzálnym tajomstvám života. Ale hermetizmus, ktorý združuje tri duchovné vedy – alchýmiu, astrológiu a predovšetkým mágiu (resp. teurgiu) sa vydal opačnou cestou. Pracuje so systémami symbolov a svojich zasvätencov vedie k tomu, aby prácou so symbolmi sami vykročili na cestu k pravde. V mágii sa teda prekračujú konkrétne historické skutočnosti, či kultúrne špecifiká skúmaných fenoménov. Adepti ich vnímajú ako vonkajší obal, za ktorým sa skrýva skutočnosť univerzálneho charakteru. A práve symboly sú nástrojmi, ktoré vedú k poznaniu univerzálnej pravdy, t.j. poznaniu, že nad touto materiálnou skutočnosťou existujú nemateriálne úrovne bytia a že práve na týchto úrovniach je priamo závislý tzv. hmotný svet. Symboly totiž človeku umožňujú preniknúť do ezoterických (vnútorných) hlbín života a zjaviť mu to, čo je „za“ bariérou zmyslami vnímateľných javov.

Fascinujúci účinok symbolov je daný tým, že pôsobia na spodné vrstvy ľudského vedomia. Preto sa symboly v mágii považujú za viditeľné zastúpenia skrytých skutočností. Nemusia mať materiálnu podobu, môže ísť o premietanie symbolov v predstavách adepta. Všeobecne však platí, že symbol nie je a nemôže byť zvolený svojvoľne. Skryté sily majú istú charakteristiku, ktorú symbol analogicky zobrazuje a cez svoj účinok na vedomie mágovi umožňuje aktívne komunikovať so skrytou skutočnosťou. „Jedine štúdiom symbolov môžeme dosiahnuť ezoterizmu.“ – tvrdí súčasný interpretátor slobodomurárskej symboliky, Jules Boucher, ktorý symbolizmus pokladá za skutočnú vedu s presnými pravidlami. Symboly teda nie sú vymyslené, sú to vyjadrenia v prírode objavených vzťahov. Ľudstvo v priebehu tisícročí objavilo nielen liečivé byliny alebo matematické axiómy, ale objavilo aj súvzťažnosti síl, ktoré voláme prírodnými zákonmi. Tieto zákony sú pravidlá hry magického rituálu, symbolicky zobrazované na základe podobností. K výsledným tvarom symboly dospeli postupným zjednodušovaním znakov na ďalej neredukovateľné minimum. Symbol je tak jednoduchým vyjadrením zložitého systému síl a ako vyjadrenie týchto síl je s nimi esenciálne (teda vo svojej podstate) totožný. A práve kvôli tejto súvzťažnosti a vzájomnej interakcii zobrazenia a zobrazovaného, t.j. symbolu a skutočnosti, ktorú symbol zastupuje, je magický rituál niečo ako riešenie matematickej rovnice. Zoskupenie symbolov vopred určí výsledok magického rituálu, ktorý sa zároveň manifestuje na materiálnej úrovni. Existuje tu istý druh analogickej presnosti.

Pre moderného racionalistického človeka je idea jednoty symbolu a skutočnosti väčšinou neprijateľná. Je však zaujímavé, že praktickí mágovia vôbec nepochybujú o reálnosti spojenia symbolov a toho, čo vyjadrujú. Hovoria o osobnej skúsenosti so vzťahom medzi prácou so symbolmi (magickým rituálom) a reálnym pôsobením síl, ktoré týmto symbolom zodpovedajú. Tento vzťah však nie je kauzálny, ale pôsobí tu tzv. synchronicita. Preto sa výsledok rituálu nejaví ako zázrak, ktorý by porušoval zákony prírody, ale ako sled vzájomne nezávislých udalostí, ktoré práve tieto zákony prírody umožňujú. Spomeňme si napríklad na tzv. efekt motýlích krídiel, ktorý hovorí o tom, že sa v prírode všetko so všetkým navzájom ovplyvňuje alebo na učenie o karme, čo je v podstate ekvivalent fyzikálnej teórie o akcii a reakcii. Teóriu synchronicity vytvoril psychológ C. G. Jung a fyzik W. Pauli. Lexikón mágie Milana Nakonečného opisuje synchronicitu ako spolupôsobenie dvoch a viacerých udalostí, medzi ktorými neexistuje preukázateľný kauzálny vzťah. Musí teda existovať organizačný princíp, ktorý riadi skryté sily prírody a usmerňuje ich k spoločnému cieľu. Magickí adepti v tejto súvislosti hovoria aj o Prozreteľnosti, či Božej vôli.

Kľúčom k tomu, aby magický rituál skutočne fungoval je vôľa a predstava samotného mága. Známy lekár a mág, Paracelsus, tu hovorí o pevnej viere a mocnej predstavivosti, t.j. fantázii. Vôľa (viera) a imaginácia (predstava) sú dva najzákladnejšie atribúty skutočnej magickej činnosti. Ak je teraz čitateľ sklamaný, pretože čakal „niečo viac“, tak by mal byť sklamaný predovšetkým z vlastnej nevedomosti, pretože vôľa, ktorá generuje predstavy je samotnou hybnou silou prírody. Je to actus purus všetkého, čo je. Bez vôle a predstavy by na tomto svete nič neexistovalo. Mág teda používa svoju vôľu a necháva na seba pôsobiť symboly, aby si predstavil zamýšľaný efekt a takto sa duševne „naformátoval“ do režimu síl, s ktorými chce pracovať. Emócia, ktorá sa takýmto procesom uvoľňuje vytvára psychické rozpoloženie, kompatibilné so silami, ktoré tieto duševné stavy spôsobujú. Vedomá a riadená extáza, ktorá v magickom rituáli nastáva napr. opakovaním rôznych slov a úkonov znásobí intenzitu psychického rozpoloženia. Mág takýmto spôsobom „priťahuje“ alebo skôr zobudí (aktivizuje) sily, s ktorými chce komunikovať. Súbežne s aktom vôle tak prebieha aj proces imaginácie. Mág sa aktivizované sily snaží pomocou symbolov sprítomniť v predstavách, aby s nimi nadviazal osobný kontakt. Vzťah „Ja – Ty“ je človeku najprirodzenejší. Mág sa teda snaží obcovať so silami sebe najvhodnejším spôsobom, akoby v tej chvíli boli človeku podobnými bytosťami. Opäť ide o zvýšenie intenzity pociťovaného stavu a tým o upevnenie vzťahu so silou, ktorá sa v posvätnom čase a priestore magického rituálu transformuje napríklad do podoby tzv. démonickej, či anjelskej inteligencie. Pre tých, ktorí nerozumejú dôležitej roli personifikácie v ľudskom prežívaní (a tým nerozumejú ani náboženstvu a náboženskej, teda symbolickej reči) treba povedať, že tieto predstavy prichádzajú vo chvíli extatického vytrženia. Spôsobuje ich emotívne duševné rozpoloženie, čiže tie samé sily, ktoré mág rituálne aktivizoval! Je teda personifikácia skrytých síl prírody niečím, čomu nemôžeme prisúdiť reálnu existenciu? Veľmajster hermetického rádu Ordo Templi Orientis, Lon Milo DuQuette tvrdí, že duchovia sú zároveň skutoční, aj imaginárni, ale problém s pochopením tohto fenoménu spočíva v tom, že „väčšina z nás si neuvedomuje, aká skutočná je naša imaginácia“.

Je zaujímavé, že skryté sily, ktoré rôzni magickí adepti (nezávisle na sebe) personifikujú vo svojich predstavách vykazujú mnohé podobnosti, spoločné vlastnosti, prejavy a dokonca účinky na ľudské vedomie. Preto sa v hermetických vedách všeobecne prijíma Jungova teória archetypov a kolektívneho nevedomia alebo teória morfogenetických polí, ktoré sa pokúšajú podať vedecké vysvetlenie starého hermetického učenia o „duši sveta“ alebo tzv. astrále. Duša sveta je nositeľkou kolektívnej pamäte a vedomia vesmíru. Predstavuje prúd života, či organizačný princíp, ktorý usmerňuje skryté tvorivé sily prírody. Pôsobením tohto „astrálneho svetla“ sa z pôvodného chaosu tvorí zložito členený poriadok alebo fraktál, ktorý je všeobecne známy pod menom kozmos. Idea duše sveta má svoj ekvivalent aj v kresťanstve, v podobe učenia o Duchu Svätom. Do týchto súvislostí rozhodne patrí aj poznámka významného kresťanského teológa, Augustína Aurélia, z úvodu jeho diela De doctrina christiana: „Vôbec by nebolo hlúpe a nevhodné, keby sme si pod slovom Boh predstavili sám Život, ktorý všetko oživuje a privádza k oduševnenej existencii.“ V dejinách filozofie môžeme tiež vystopovať viaceré ekvivalenty učenia o duši sveta, od Platónovej ríše ideí, cez Aristotelov pojem entelecheia, až po Nietzscheho vôľu k moci, či élan vital Henriho Bergsona. Najmä novoplatonici (Plotínos, Porfýrios, Iamblichos atď.) ako aj mnohí kresťanskí teológovia alexandrijskej školy, napr. Klémens Alexandrijský, či aj Dionýzios Areopagyta aplikovali hermetické princípy do svojich teologických a filozofických diel. V stredoveku to bol napríklad teológ Albert Veľký (učiteľ Tomáša Akvinského), ktorý bol všeobecne známym praktizujúcim mágom. Neskôr však hermetizmus upadol do nemilosti absolutistickej cirkvi, inkvizícia sa podieľala na masovej kampani proti mágii a nadlho z nej spravila satanistického strašiaka pre ľud. Samozrejme, doplatili na to mnohí seriózni hermetici ako napríklad Giordano Bruno, ktorý nebol upálený ani tak pre svoje vedecké teórie, ako skôr preto, že na univerzitách verejne šíril hermetizmus a panteizmus, ktorý nemá problém hovoriť o Bohu ako o reálnej inteligentnej sile, všeobecne nazývanej Priroda.

Personifikované podoby skrytých síl prírody sa v mágii považujú za prejavy vzájomného pôsobenia medzi mágom a silami, ktoré si počas magického aktu „požičiavajú“ svoju podobu zo spoločnej sféry duše sveta, ktorá je bankou archetypov kolektívneho nevedomia. Ako v prípade symbolov, aj personifikáciu teda môžeme chápať v zmysle esenciálnej totožnosti zobrazenia a zobrazovaného. Ak si túto (v podstate náboženskú) imagináciu odmyslíme, nemusíme v tom vidieť nič zvláštne, pretože vzájomná komunikácia skrytých síl prírody sa v človeku permanentne uskutočňuje, ale väčšina ľudí si ju neuvedomuje. Jej výsledkom sú bežné emócie, ktoré poznáme z každodenného života. Umenie mágie je práve v tom, že si človek tento proces uvedomí, spozná jeho pravidlá a naučí sa s ním aktívne pracovať. Na poznaní týchto princípov sú dnes postavené mnohé psychologické terapie. Takto si totiž môžete personifikovať akoukoľvek svoju vlastnosť, cnosť alebo neresť, či slabosť, ktorej sa chcete zbaviť a „porozprávať sa“ s ňou. Jednak tým sami sebe vytvoríte potrebný odstup od svojho problému, získate nad ním nadhľad a pochopíte, o čo vlastne ide. Diagnostika sa tak stáva polovicou terapie. Nie je to nič iné, než moderná forma klasického exorcizmu. Treba však povedať, že ťažšie prípady by mali riešiť odborníci.

Tak isto by bolo veľkou nezodpovednosťou, keby v takomto článku neodznelo aj varovanie. Magické praktiky nikdy neskúšajte s negatívnymi úmyslami! Väčšina mágov totiž upozorňuje pred nebezpečenstvom tzv. spätného odrazu. Dochádza k nemu vždy pri zneužití magických techník. V magickej praxi platia rovnaké pravidlá ako vo fyzike – po každej akcii nastáva reakcia, opäť formou synchronicity. Spätný odraz je priamoúmerný miere zneužitia skrytých síl. Keďže mágia je formou aktívneho psychizmu, ide najmä o prípady rozpadu osobnosti adepta, resp. deštruktívne procesy, ktoré môžu skončiť napr. samovraždou. Mágov „pád do tieňa“ však nie je spôsobený skrytými silami (tie pôsobia vždy rovnako!), ale jeho vlastným nezodpovedným konaním, čím si sám spôsobuje nesúlad s prirodzenosťou síl. Ide najmä o prípady, keď je magická operácia deštruktívne namierená voči druhým osobám alebo má iný, príliš reaktívny cieľ. Aleister Crowley k tejto problematike poznamenáva: „Jediným Najvyšším Rituálom je schopnosť poznania a konverzácie so Svätým strážnym anjelom. Je to povýšenie celého človeka v priamej vertikálnej línii. Každá odchýlka od tejto línie má sklon stať sa čiernou mágiou.“ Crowley tu naráža na problematiku akejsi „magickej licencie“, ktorej nutnosť prízvukuje jeden z najúčinnejších magických grimoárov, tzv. kniha Abramelinovej mágie. So skrytými silami prírody totiž môžete bezpečne spolupracovať len vtedy, ak ste už dosiahli duchovnú úroveň, ktorá je k tomu potrebná. Strážny anjel je vždy sila, ktorá predstavuje najvyššiu duchovnú úroveň, akú ste dosiahli. V prípade skutočne a dlhodobo veriacich ľudí spravidla predstavuje Božieho ducha, najvyšší princíp, samotný Život, z ktorého pochádzajú všetky ostatné sily.

Tu však magická interpretácia skutočnosti naráža na moderného človeka. Podľa neho je reálne iba to, čo je vnímateľné telesnými zmyslami alebo prístrojmi, ktoré akoby rozširovali vnímateľné spektrum zmyslov. Už v tom je veľké protirečenie, ale moderné myslenie v tom rozpor nevidí. Fenomén mágie vykázalo do ríše rozprávok, lebo popiera realitu psychických fenoménov. Moderné myslenie totiž oddeľuje poznávajúci subjekt od objektu, ktorý je poznávaný, akoby šlo o niečo indiferentné, čo samo nemá schopnosť subjektívne pôsobiť. Alebo naopak – poznávajúci subjekt je pasívny pozorovateľ a tak si namýšľa, že je objektívny, t.j. imúnny voči pôsobeniu objektu. Z týchto dôvodov moderné myslenie nemá filozofické nástroje, aby skutočne porozumelo bytostnej jednote psychického a kozmického. Pre drvivú väčšinu moderných ľudí je preto umenie mágie niečo absurdné, neskutočné, v lepšom prípade fantazijné, v horšom doslova chorobné. Je však otázne, či vôbec existuje nejaké „dnu“ a „von“ (Friedrich Nietzsche), či jestvuje nepriechodná hranica medzi človekom a svetom mimo neho. Všeobecná mienka to zatiaľ nepripúšťa, ale definovanie rozdielu medzi vnútorným a vonkajším, medzi „ja“ človeka a „ono“ prírody by sme mohli hodnotiť aj iným spôsobom, napríklad ako prejav odcudzenosti moderného človeka a prírody. Subjekt, ktorý predstavuje ľudské vedomie a objekt, pod ktorým si máme predstaviť súhrn všetkého čo je okrem človeka samotného – to je konštrukcia, ktorá modernému mysleniu zabraňuje preniknúť do skutočných hĺbok bytia.

Odpoveď na otázku po vzťahu psychického a kozmického, vedomia a prírody, duše a tela by sme mohli dostať od kvantovej fyziky. V nej sa dnes prijíma názor, že hmotný svet ako ho bežne poznáme v skutočnosti vôbec neexistuje. Všetko, čo vnímame telesnými zmyslami je prejavom vzájomného pôsobenia elektromagnetických síl. Tieto sily vytvárajú mnohovrstvové systémy, ktoré sa môžu správať autonómne, ale predsa sa vzájomne prelínajú. Štruktúry, ktoré vytvárajú skryté sily prírody nakoniec vnímame ako hmotné predmety (napr. atómy, ľudské telá, galaxie), ale práve tu nastáva zásadný prielom za subjektovo-objektovú konštrukciu moderného myslenia. Naše telesné zmysly, ktorými vnímame okolie nie sú ničím iným, než prejavom tých istých elektromagnetických síl. Myšlienka v mozgu má rovnako elektromagnetickú povahu a mozog je tiež len zložitý elektromagnetický systém. Ľudské telo ako aj príroda sama – to všetko je veľká hra tých istých skrytých síl. Prakticky to znamená, že napr. moja predstava stola, pri ktorom sedím je esenciálne totožná so samotným stolom, fotografia mojej matky je akýmsi spôsobom spojená s mojou matkou a Indiáni mali tiež trochu pravdy, keď odmietali fotografovanie, pretože sa báli uväznenia duše. Kvôli týmto prirodzeným prepojeniam mágia môže pôsobiť na ľubovolnú vzdialenosť. Napríklad pomocou fotografie alebo magickej bábky (ktorej sme obliekli kúsok šatstva zvolenej osoby, ale nasadili jej vlasy) môžeme liečiť človeka, vzdialeného mnoho kilometrov. Kvôli týmto putám bezchybne funguje aj tarot, či iné mantické pomôcky, ktoré nám ako nástroje duše sveta pomáhajú hlbšie spoznávať stav vecí nielen v priestore, ale aj v čase.

Je len otázkou času, kedy sa energetické vnímanie bytia stane novým svetonázorom väčšiny populácie. Niekoľko storočí tu nehrá rolu. Ľudská bytosť a príroda nie sú navzájom oddelené. Všetky sily, ktoré pôsobia v prírode, pôsobia aj v človeku. Z toho potom vyplývajú prevratné závery. Ak v súvislosti s človekom hovoríme o vedomí, či osobe, potom musíme hovoriť aj o vedomí samotného univerza! Inými slovami: ľudstvo je na ceste k objavu kozmického vedomia, k pochopeniu vesmíru ako živej bytosti, k novému chápaniu panteizmu. Keď sa tak stane, človek nanovo pochopí svoj údel, bude podobný biblickému Henochovi, ktorý „chodil s Bohom“, jeho život sa stane hrou, jeho slová spevom a jeho činy budú tancom slobody, vybojovanej poznaním veľkej Jednoty v bytí. Toto oslobodenie človeka skrze poznanie univerzálnej pravdy, dobra a krásy je zároveň cieľom vysokého umenia mágie. Apoteóza človeka sa uskutočňuje skrze dokonalú harmóniu tela a duše, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou prírody a duše sveta. Idea súvzťažnosti mikrokozmu a makrokozmu je pritom známa mnoho tisícročí. Svoj pevný výraz našla v hermetizme a okultnej filozofii. Zakódovaná v tzv. Smaragdovej doske Herma Trismegista prihovára sa človeku rečou Jednoty v bytí: „Je pravdivé, je isté, je skutočné, že to, čo je dole, je ako to, čo je hore a to, čo je hore, je ako to, čo je dole, aby boli dokonané divy jedinej veci. A ako všetky veci boli utvorené z jediného a prostredníctvom jediného, tak sa všetky veci zrodili z tejto jedinej veci prispôsobením...“

Keď človek porozumie zmyslu týchto slov, užasne nad geniálnou jednoduchosťou života. Pochopí, že sa svojím bytím podieľa na veľkom kozmickom príbehu. Náboženská reč mu už nikdy nebude cudzia, práve naopak, až teraz jej bude rozumieť lepšie, než mnohí kňazi a teológovia. Pochopí najmä to, že Život je skutočne živý a z podstaty magický! Je možné s Ním vedome spolupracovať a vytvárať si tak svoj vlastný osud. Moderný človek sa však musí zmeniť vo svojom vedomí, aby so skrytými silami prírody dokázal opäť aktívne spolupracovať. Treba však povedať, že dosiahnuť tzv. magické vedomie je celkom určite to najťažšie, čo človek môže dosiahnuť. Často sú to roky postupnej a pozvoľnej duchovnej adaptácie, keď človek ťažko preniká k poznaniu seba samého a tým k poznaniu univerzálnej pravdy, dobra a krásy. Poznaj seba samého a poznáš vesmír a bohov. Táto prastará veta hovorí za všetko. Magické vedomie je v skutočnosti praktická svätosť. Veľké dielo, zobrazované alchymistickým symbolom transmutácie olova na zlato vyjadruje práve túto zásadnú premenu ľudskej mysle, aká sa udiala aj v prípade viacerých kvantových fyzikov, ktorí sa zvláštnym spôsobom stali mystikmi. Jeden z nich, nositeľ Nobelovej ceny, Max Planck, tento pocit výstižne vyjadruje slovami: „Hmota ako taká neexistuje. Všetka hmota vzniká a zaniká iba pôsobením sily, ktorá rozkmitá častice atómu a udržuje tento najnepatrnejší solárny systém atómu pokope. Za touto silou musíme predpokladať existenciu vedomej a inteligentnej mysle. Táto myseľ je živnou pôdou všetkých vecí.“ Za najväčší objav v kvantovej fyzike osobne považujem zistenie vedeckých pracovníkov, ktorí skúmali elementárne častice, že tieto častice, t.j. energetické vlny reagujú na mentálny stav, duševné rozpoloženie pozorovateľa. V živote človeka teda prebieha neustála interakcia medzi myšlienkami a okolitým svetom, ktorý sa podľa nich do istej miery formuje. Inými slovami: ako myslíme, tak budeme žiť. Cirkev v stredoveku znemožnila, aby sa hermetizmus a mágia vyučovali na univerzitách. Ktovie, kde by dnes bola západná civilizácia, keby sa toto umenie stalo integrálnou súčasťou života ľudí. Pravdepodobne by sme sa nerozvíjali iba materiálnym a technickým smerom, ale aj duchovne, mentálne a emocionálne. Dnes vieme, že náš duch trochu pokrivkáva za našou technikou. Máme rádio, televízor, internet a mobilné telefóny, ale málokoho zaujíma onen zázrak, že „nejaké vlny“ môžu prenášať zvuk, obraz, či dokonca vône na ľubovoľnú vzdialenosť. A práve o tom je mágia.

Niečo z tohto veľkého mystéria starých zasvätencov sa nám ako duchovný predkrm ponúka práve tam, kde by sme to čakali najmenej – v samotnom srdci kresťanstva, ktoré mágov tvrdo prenasledovalo. Je to prítomné vo všetkých rituáloch ako napríklad krst, či eucharistia, ktoré nesú všetky podstatné znaky magického rituálu. Napríklad zbierku liturgických textov, Rituale Romanum rímskokatolíckej cirkvi by sme kľudne mohli považovať za grimoár vysokej mágie, v tomto prípade teurgie. V najznámejšej modlitbe v dejinách, ktorú poznáme pod názvom Otčenáš sa stretávame so všetkými dôležitými princípmi hermetizmu, prerozprávanými v symbolickej náboženskej reči. Veľký mág, Ježiš z Nazaretu, nás v tejto teurgickej invokácii upozorňuje, aby sme sa na príchod spomínanej Jednoty v bytí (Božieho kráľovstva) nielen tešili, ale ju aj túžobne očakávali, pretože nám prinesie zmysel a spásu nášho života: „Otče náš, ktorý si v nebesiach, posväť sa meno Tvoje, príď kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoja, ako v nebi tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám i dnes a odpusť nám dlžoby naše, ako sme aj my odpustili svojim dlžníkom. A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého, lebo Tvoje je celé toto Kráľovstvo i celá táto Moc i celá táto Sláva odjakživa navždy. Tak nech sa stane!“

Spomínaná teurgia ako najvyššia forma mágie je zároveň považovaná za cieľ magického vývoja každého hermetika. Bola vždy okultným (skrytým) rozmerom filozofie a mystériom (tajomstvom) vysokej teológie. Preto sa považuje za jedinú formu mágie, ktorá nemá svoju „čiernu“ obdobu. Nie je to tak celkom pravda, pretože z dejín poznáme aj rôzne náboženské kulty, založené na krvavých obetných rituáloch, ktoré prezrádzajú, že aj teurgia sa môže zvrhnúť. Ak sa to stane, máme vždy dočinenia s najhrozivejšou formou modloslužobníctva a hybris. Práve v teurgii totiž dochádza k spojeniu človeka so skrytými silami prírody najvyššieho rádu, tzv. božskými silami, s ktorými môže spolupracovať len človek „čistého srdca“, so silnou psychickou a morálnou integritou. V opačnom prípade sa teurgia stáva nebezpečným počínaním nielen pre človeka, ktorý ju praktizuje, ale aj pre tých, ktorí tomuto človeku odovzdali svoju dôveru a nasledujú ho v slepej viere. Už v hlbokom staroveku sa teurgia považovala za najvyššie kňazské a kráľovské umenie, do ktorého boli zasväcovaní iba vybraní, najkvalitnejší členovia spoločnosti. Dokáže totiž koncentrovať takú moc, ktorou je možné tvoriť na vysokých úrovniach bytia. Tak sa teurgia stáva kultúrotvornou a civilizačnou silou, na ktorej stoja národy, štáty, či náboženstvá.

Teurgiu možno považovať za mystickú cestu mágie. Je umením duchovného rozvoja človeka a jeho sveta. Zároveň je však umením najvyšším, pretože v tejto škole života je majstrom Ten, ktorý všetko tvorí. Od klasickej mystiky sa teurgia výrazne odlišuje tým, že sa nevyčerpáva v pasívnej kontemplácii, v ktorej adepti iba vnútorne prijímajú božské sily. V teurgii sa človek učí byť božsky aktívnym a tvoriť svoj svet v súlade s prirodzenosťou síl. Teurg teda nie je sacerdos, ktorý iba ochraňuje Boží tvorivý plameň. Teurg je poeta sacer, svätý tvorca, ktorý sám týmto tvorivým plameňom horí. Výraz teurgia pochádza z gréčtiny a pozostáva zo slov „theos“ a „ergon“. Znamená tvorenie Boha – a to je dvojzmysel, ktorý môžeme chápať ako tvorenie Boha človekom, ale na druhej strane ako Božie tvorenie človeka. Ide o významovú podvojnosť, vyplývajúcu zo samotnej povahy vzťahu Boha a človeka, ktoru je vzájomná interakcia skrytých síl. Zmyslom teurgie ako tvorivého Božieho činu preto nemôže byť nič iné, než „opakovanie“ stvoriteľského aktu. Tvorenie Boha človekom je teda skutočné len ako prejav Božieho tvorenia človeka. V tejto vzájomnosti sám Život uskutočňuje zo seba niečo vyššie. Sprievodným javom a zároveň nutným predpokladom teurgie je tak premena samotného adepta a jeho sveta v nekonečnom zreťazení kozmogonického procesu. Staré sa stáva novým skrze obnovenie svojej pôvodnosti. Teurgia je tajomstvom bohočloveka a jej podstatu artikuluje mýtus večného návratu. Veľký zasvätenec 20. storočia, Jan Kefer, vyslovil pravdu tohto svätého umenia slovami: tajomstvo teurgie je tajomstvom noetiky a reintegrácie. Ale to je len časť pravdy, resp. jej profánne znenie. Čo sa v Bohu premení Boha nesie do sveta! To je teurgia, živá Jednota v bytí, ktorá tvorí a premieňa svet. Jan Kefer však tajomstvo teurgie dobre pozná, keď vraví, že človek tvorí Boha svojmu vedomiu v tej miere, v akej Boh tvorí človeka svojmu vedomiu. Svätý Augustín túto pravdu artikuluje veľmi podobne. „Človek je v Bohu a Boh v človeku.“

Typickými teurgami v dejinách boli napríklad ľudia, ktorých dnes považujeme za zakladateľov náboženstiev (Mojžiš, Ježiš Nazaretský a iní) alebo zakladateľov veľkých ríš, či iných uskupení (egregorov) svetového významu, akým je napríklad filozofický diskurz. O Sokratovi je známe, že často načúval svojmu „daimonovi“ a Platón svoju prezývku „božský“ tiež nedostal pre nič za nič. V starovekom Egypte, Babylone, či Ríme podliehali techniky teurgie režimu štátneho tajomstva a najvyššieho utajenia. Vyučované boli v chrámoch. Kým sa k týtmo technikám študenti (kňazi) dostali, museli prejsť množstvom ťažkých skúšok. Vo vzťahu so skrytými silami prírody, vysokými inteligenciami, totiž dochádza k istému závažnému fenoménu, ktorý by sa dal nazvať „vytvorením zmluvy“ alebo „zasľúbením“, ktorý má vždy trvalý a určujúci význam pre život a budúcnosť nielen jednotlivcov, ale aj celých spoločenstiev. Čitatelia Biblie vedia, o čom je reč. Boh dáva Abrahámovi zasľúbenie, že rozmnoží jeho potomstvo a daruje mu zem. Odvtedy niet na svete sily, ktorá by zvrátila tento proces! Ako viditeľný symbol tejto zmluvy má byť obrezaný každý mužský potomok z Abrahámovho rodu – obriezka je teda viditeľným symbolom zmluvy medzi Bohom a potomkami muža, ktorý vstúpil do vedomej interakcie so samotným Životom. Obnažený pohlavný úd symbolizuje skutočnosť, že skryté tvorivé sily prírody v tomto rodokmeni aktívne pôsobia, t.j. že na týchto ľuďoch Bohu špeciálne záleží a majú významnú rolu (poslanie a vyvolenie) vo veľkom príbehu, zvanom evolúcia. S Mojžišom, potomkom Abraháma, Hospodin tiež vstupuje do aktívneho a vedomého vzťahu, čoho výsledkom je Zákon, prenášaný v truhle zmluvy. Truhla zmluvy je zároveň dôkazom, že Boh vždy a za každých okolností dodržuje svoju časť dohody. V Ježišovi Nazaretskom zase Boh túto zmluvu rozširuje na Abrahámových potomkov nielen podľa tela, ale aj podľa ducha. Abrahámovým potomkom je teda každý, kto verí ako Abrahám, t.j. má k silám Života živý a osobný vzťah. Obriezka ako znamenie rodovej príslušnosti preto ustupuje duchovnému označeniu, ktoré je v tomto prípade „obriezkou srdca“ a navonok sa prejavuje nasledovaním Krista, t.j. spôsobom života, ktorý sa prejavuje láskou k všetkému a všetkým.

Čierno-magickým ekvivalentom takejto zmluvy je nechválne známy „pakt s diablom“, ktorý by sa dal označiť za zvrhlú karikatúru testamentárneho vzťahu Boha s človekom. Málokto vie, že zmluva aj pakt sa v skutočnosti uzatvárajú s tými istými silami. V prírode totiž neexistuje žiadna „protistrana“, všetko je prejavom tých istých tvorivých procesov, ktoré sú univerzálne. Zásadný rozdiel medzi zmluvou a paktom je najmä vo vnútorných motívoch človeka, ktorý k skrytým silám pristupuje. Keďže tieto Sily nie sú slepé – ako si to dnes myslia mnohí postmoderní mágovia – tí, ktorí vystupujú na nebesia, aby rabovali vždy dopadnú ako zlodeji, prichytení pri čine. Tá istá sila môže byť človeku božská alebo diabolská. Anjel, či démon má svoju svetlú, aj temnú tvár podľa toho, „na koho sa pozerá“. V mágii totiž platí: čím je Boh človeku, tým je človek Bohu. A keď to platí v mágii, tak to platí vo všetkom. Kto totiž pozná princípy hermetizmu, pozná samotný Život. Avšak neschopnosť moderného racionalizmu prekročiť materiálnu rovinu skutočnosti obrala západnú civilizáciu o hlboké poznanie duchovných úrovní bytia, bez ktorých človek nie je schopný tvoriť zmysel svojho života. Až na týchto úrovniach totiž naplno spoznáva sám seba a získava vedomie o tom, kým skutočne je, čo naozaj chce a komu slúži vo svojom srdci.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?